CAULDRON BLACK RAM „Stalagmire“, 20 Buck Spin, CD´14, AUS

Tak sa pozrime na zúbky tejto príšere z Austrálie hovoriacej si CAULDRON BLACK RAM, skoro ako vždy sa jedná o niečo výnimočné a originálne čo ma u austrálskych kapiel už ani neprekvapuje. Nie je to nič originálne voči predošlému albumu „Slubberdegullion“, no originálne voči väčšine ostatným Death / Black kapelám. Je dosť ťažko povedať v čom tá originalita spočíva, veď chlapi používajú tiež len gitary, basu a bicie, no vedia pomocou nich navodiť stále zvláštne pocity a postupy v žánri. Nesnažia sa hrať nijak extrémne, nesnažia sa šokovať prvoplánovou originalitou alebo bezhlavým progresom, hrajú len to svoje a má to svoj jedinečný efekt. Možno hlavnou príčinou onej prapodivnej originality sú bizarné melódie, ktoré budete počuť len u CBR, taktiež podivné strácanie tempa kedy sa skladby občas pomaly spomaľujú bez toho, že by to robili nejako výrazne. Čo sa týka riffov samotných, tu nie je nič nové, ale zrejme všetko to bude skryté v zaujímavých a zvláštnych kompozíciách. Kapela sa vôbec nedá zaradiť medzi tie rýchle, najlepšie sa cítia v stredných tempách a pomalších, no rozhodne sa nedotýkajú Doom Metalu, skôr zachádzajú do pomalšieho Death Metalu. Nemajú problém vytvoriť skladbu s jednoduchým riffovaním ako napr. Maw, zvláštna sekačka, ale je na tom niečo divné čo ma fascinuje. Až s odstupom času po mnohých vypočutiach si začínam uvedomovať, že niekedy mi táto kapela pripomína ich kolegov Innsmouth, ktorí rovnako používajú hlavne stredné tempá a tiež veľmi dbajú na hustú atmosféru, dokonca používajú v Blackovej rovine aj trochu podobné vokály. CBR robia svoju hudbu jednoducho zaujímavo, je to ten druh melodiky, ktorý sa vám nezunuje a aj po mnoho násobnom vypočutí skôr stále udivuje svojou neortodoxnosťou a nekonvenčným prístupom. Áno, ich hudba je temná, ale inak ako u iných kapiel v tomto skazenom podhubí, je prirodzene temná, ale ešte viac je zvláštna a zabieha do avantgardy. Dvaja z troch členov tejto podivuhodnosti pôsobia aj v ďalšej nevšednej avantgardnej kapele Stargazer. Musím napísať, že je to v ich hudbe trochu cítiť, ale rozhodne sa medzi sebou nekopírujú, Stargazer sú omnoho viac avantgardnejší, progresívnejší a zrejme aj originálnejší, no niektoré pocity majú spoločné. Osobne sa mi Stargazer páčia ešte o niečo viac, no CBR sú rovnako dobrí a sú kapelou samou o sebe. Aj pri tejto kapele si ešte viac uvedomujem ako je austrálska scéna kvalitná, ponúkajúca viacero samorastov. Vždy na konci rozhoduje to, či máte z daného albumu dobrý pocit, a to u „Stalagmire“ rozhodne mám, celý album je kompaktný a nie je to ten typ albumu, kde sa vyskytujú dve tri vyslovene dobré skladby, pár o niečo slabších a zostatok je priemer alebo pod priemer. Tu funguje celá nahrávka, má svoju jednotnú silu až vám bude behať mráz po chrbte. To čo je na „Stalagmire“ taktiež zlovestne čudné je, že ich hudbu ťažko opisovať v recenzii pretože riffy nie sú až tak výnimočné, že o nich môžete popísať množstvo riadkov, ale atmosféra nahrávky je to, čo vás úplne posadí na riť a zabudnete dýchať. Snáď na záver by som mohol napísať aj niečo o zvuku, ten mi dosť pripomína zvuk Stargazer, všetko vyšperkované no nie tak čisté ako by si mnohý možno priali. V ich zvuku je niečo podivne temné a žiariace, gitary sú pri sekačkách ťažké a pri iných riffoch netradične skreslené. Bicie je radosť poučúvať, síce kopáky na prvý pohľad trochu zanikajú, ale rytmičkák, prechody, kotol či činely sú vážne extra nazvučené. Nezaniká ani basgitara, ktorá zďaleka nie je tak technická ako u Stargazer, ale je dobre zahratá a plne dosahuje svojho účinku. Perfektný album pre tých, ktorí chcú niečo netradičné.