„Bůh stvořil člověka, když ho přestaly bavit opice. Na další pokusy už pak neměl nervy.“ Mark Twain
 
 
 
 
 
Chuck bol po vydaní debutu zrejme pri veľkej chuti, pretože už po vyše roku prišiel s druhým albumom, ktorý takisto formoval začiatky svojho žánru. Ako bolo zvykom, znova vymenil celú zostavu, tento krát siahol do radov kolegov Massacre. Za bicie zasadol Bill Andrews a na druhú Rick Rozz, ktorý okrem iného nahral aj všetky demá predchodcu DEATH, Mantas, a po tomto albume už od nich navždy odišiel. V booklete je síce uvedené, že basovku nahral Terry Butler, no v skutočnosti si ju znova nahral Chuck sám, Terry sa k nim pripojil až po nahrávaní "Leprosy". Prvý krát točili v známom štúdiu Morrisound so Scottom Burnsom čo bol pre DEATH zásah do čierneho. Oproti debutu je zvuk možno trochu uhladenejší, ale na druhú stranu veľmi hlučne a chladno znejúci. Z hudby sa valí príšerná energia a ostrosť gitár môže pri vyššej hlasitosti spôsobiť až rezné rany. Všetky texty znova napísal Chuck a podobne ako zvuk, sú tiež mierne obrúsené, už sa tu síce nehemžia zombíci ani krvi nie je tak veľa, ale určitú brutalitu si zachovali. Autorstvo hudby si medzi seba rozdelili Chuch a Rick. Jediné dve skladby čo napísal len Chuch sú Leprosy a Pull The Plug. A jediná, ktorú napísal Rick je Primitive Ways, obaja majú však podobný štýl. DEATH nikdy neboli veľkými zástancami intier, preto album začína hneď natvrdo titulnou Leprosy aby ukázali svoju nekompromisnosť. Zaujímavé, že tú najdlhšiu skladbu zaradili práve na začiatok, čo je trochu neštandardné riešenie. Jasne počuť, že Chuck nechcel zostať stáť na mieste, trochu zapracoval najmä na technickejšom podaní a premyslenejších štruktúrach kompozícií. Toto bol jeho smer a filozofia, ktorej sa vždy držal, žiadny album nesmel znieť rovnako ako ten predošlý. Určite mu v tomto pomohli neustále zmeny zostavy, každý nový člen vždy priniesol nový vietor. Ďalší aspekt, ktorý sa menil každým albumom, bola aj narastajúca melodika. Síce nie až tak výrazná ako u niektorých švédskych kapiel, ale v rámci zvyšovania chytľavosti musel zapracovať aj na tomto elemente. Pomohli mu hlavne sóla, ktorých melodika kontrastovala voči spodnej brutalite a okrem melodiky museli byť aj dosť technicky náročné. Za dve najväčšie hitovky by som vybral Open Casket a Pull the Plug, ktoré hrávali naživo až do konca svojej dráhy. Refrény opakujúce názov skladby nemohli chýbať, stará škola sa nedá odoprieť. Ich korene boli zasadené v takých teritóriách ako Slayer, Venom a Hellhammer, no určite sa dokázali od nich odraziť a vytvoriť si svoj vlastný štýl. Oproti debutu vidíme predlžovanie skladieb čo poukazovalo na zámer viac prepracovať jednotlivé opusy. Už spomínaná Pull the Plug sa napríklad vyznačuje častými zmenami tempa, Chuck sa snažil viac premýšľať ako by vylepšil svoje kompozičné a kreatívne schopnosti. Keď si navyše pripočítame pomerne špinavú produkciu, ktorá im dodala chorobnú atmosféru, zistíme, že im osud jednoducho prial stať sa jednou z najvýznamnejších kapiel Death Metalu, za čo musel Chuck ale zaplatiť najvyššou cenou. Aj keď nebola hudba ešte tak komplikovaná ako neskôr, znie veľmi husto, agresívne až ohlušujúco. Obaja gitaristi medzi sebou hudobne zápasili kto vymyslí lepší riff, sólo, spájali surovosť s progresivitou z čoho vznikli ich nezabudnuteľné riffy. Chuckov vokál je doteraz ľahko rozpoznateľný čo je pre tento smrtiaci žáner skôr výnimka než pravidlo, aj preto si zaslúži veľké uznanie. Nič nenechal na náhodu, každý detail postavil na vysokú úroveň. Základom DM bolo vždy skombinovať pekelnú brutalitu so zlou atmosférou a na tomto albume sa toho aj držali. Odpovedá tomu aj zlovestný obal, znova z dielne Edwarda Repku. Aj po 30 rokoch si udržal svoju silu, stále dokáže nakopávať.
DEATH "Leprosy", Combat Records CD ´88, USA


8/38:04/ -                                                   Storm


facebook.com/DeathOfficial
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]