DEATH "Individual Thought Patterns", Relativity Records CD´93, USA

Ak si niekto po geniálnom predchodcovi "Human" myslel, že Schuldiner dosiahol svoj technický strop, asi mu po vypočutí "ITP" padla sánka na zem. Nie že by ho drasticky prevýšili, teraz sa skôr posunuli k divnejším rytmom, často tak nelogickým až to zachádzalo do Jazzových vplyvov. Toto bola takzvaná skúška ohňom, kto prežil tento album, toho už nemali čím prekvapiť. Jedine že by zašli ešte ďalej do Jazzu, ale to by už asi nemalo s Death Metalom veľa spoločné. V tomto smere odporúčam napr. úvod trojky Jealousy, toto by dokázal zabúchať málokto. Ako už tradícia velila, znova musela nastať zmena zostavy. Jediný kto zostal, bol samozrejme Chuck s basákom Steve DiGiorgiom. Na bicie zasadol Gene Hoglan z práve rozpadnutých Thrasherov Dark Angel a na druhú gitaru prišiel podobný mág ako na "SH", Andy LaRocque od Bohov King Diamond, ďalšia zostava snov. Ten bol pozvaný na nahrávanie skôr ako hosť a takisto to bol jediný album, ktorý s nimi nahral. Prvá vec, ktorá udrela do uší, bol zvuk. Síce točili znova v Morrisounde, ale "ITP" znie úplne odlišne. "Human" mal ešte starý typ zvuku s nabrúsenými gitarami ako žiletka, no teraz ich trochu stlmili aby viac vynikla basovka a bicie, všetko je viac vyvážené a civilnejšie. Mnohým takáto produkcia nesadla, pretože to znelo menej Death Metalovo a menej brutálne, ale myslím, že pre takúto hudbu nemohli zvoliť lepší zvuk. "Human" mal tak ostré a hlasné gitary, že ostatné nástroje v nich trochu zanikali. Druhá vec, ktorá sa zmenila, je mierne ubratie melodiky aj keď na druhú stranu "Human" nebol žiaden Göteborg. Dôležité, že si zachovali stále potrebnú dávku určitej brutality a temnoty z ktorej vždy vychádzali. Jedným z vrcholov je už spomínaná Jealousy, nielen kvôli tomu komplexnému začiatku, ale aj kvôli sólu. Andy sem zaradil, hlavne do jeho druhej časti, tak silnú atmosféru, že vás chytí pod krk a zaškrtí. Určite by sa nestratilo na albumoch ako "Abigail", alebo "Them". Striedajú sa ako technické, tak aj melodické sóla, len samozrejme technických je väčšina. Štruktúry skladieb sú tak komplikované, že si pri ich zapamätaní môžte dolámať aj myšlienky. Áno, týmto albumom sa priblížili k Jazzu asi najviac. Trochu menej vhodná hudba na bagrovanie, týmto museli trochu ubrať z energie, ale na druhej strane ukázali do akých extrémov sú schopní zájsť. Pre technicky zmýšľajúcich poslucháčov je tam ale stále dostatok dynamiky. Veľmi neodporúčam sa sústrediť na basovku, pretože by ste si mohli zlomiť uši. Skladba, ku ktorej natočili klip, je posledná The Philosopher. Vybrali ju preto, že je zo všetkých asi najjednoduchšia, veľa uvoľnených púšťaných riffov, má najväčší potenciál dostať niektorých do tohto labyrintu hlbokých myšlienok. Podobne ako minule, aj teraz sa Chuck lyricky zameral na filozofické a psychologické otázky ako je osud, myseľ v ktorej je všetko ničím a nič je všetkým, klamstvá, predsudky, realita a sny. Podľa vývoja kapely by mohol niekto očakávať, že niektoré skladby prekročia hranicu 5 minút, no nestalo sa, stále sa nesú v podobných dĺžkach ako minule. Pritom nepôsobia že by sa museli príliš ponáhľať aby sa všetko zmestilo do limitu, ani žiadna nekončí akoby predčasne. Z každej kompozície vyťažili maximum, takže žiadna zbytočná vata na vyplnenie času. Neustále menia tempo rytmu, ale bez toho aby stratili charakter, prípadne zapamätateľnosť. "ITP" určite patrí k tým pár Metalovým albumom, kde každý jeden člen predviedol bezchybný a viac než špičkový výkon. Pri takejto produkcii si môžte vychutnať každého z nich, ale pritom nestratili ani na ťažkosti. Chuck si musel uvedomovať, že stále sa nedá ísť dopredu takým rýchlym tempom bez toho aby opustil hranice Death Metalu, aj keď pre niektorých už toto bolo možno trochu mimo. V každom prípade sa snažil pohybovať na hrane. Symbolický námet obalu jasne naznačuje textovú náplň albumu s dôrazom na myseľ a jej nekonečné myšlienky o svete. Znova ho nakreslil ich dvorný maliar René Miville. Na záver už len pár zaujímavostí. Podľa Metal-Rules.com "ITP" obsadil 100. miesto spomedzi všetkých HM albumov, 11.miesto spomedzi extrémnych albumov a v magazíne Guitar Player sa umiestnil v top 20 všetkých Metalových albumov.