DEATH "Symbolic", Roadrunner Records CD´95, USA

Chuck ani len netušil, že názov, ktorý si vybral pre svoju kapelu, mu bude osudným a smrtka si preňho príde predčasne a nečakane. Stalo sa tak vo veku iba 34 rokov, kedy mu diagnostikovali rakovinu mozgu a aj napriek chemoterapii jej podľahol. Predošlý "Individual..." dosiahol progresívny vrchol, tak boli všetci netrpezliví čo príde teraz. DEATH určite znova prekvapili, pretože "Symbolic" nenadväzuje na nastolenú cestu. Chuck sa vzdal vysokej komplexnosti a nahral album hraničiaci až s Heavy Metalom. Samozrejme to nie je HM, zvuk je čisto Death Metalový, len niektoré riffy by sa nestratili na HM nahrávkach. Ako spomínal v starých rozhovoroch z tej doby, príčinou bolo, že šlo o tzv. materiál zo šuplíku, ktorý zložil už dávnejšie a nechal si ho bokom, pretože sa nehodil do klasickej tvorby DEATH. Tento krát sa nesústredil až tak na techniku ako na silné hymny. Menšou zaujímavosťou bolo, že Chuck požiadal label aby nereklamoval album ako Death Metalový. Roadrunner ho samozrejme ignorovali a reklamovali ho v Metal Hammeri ako DM, z čoho potom medzi nimi vznikli rozbroje. Ako už bolo zvykom, znova vymenil skoro celú zostavu. Nechal si len Gene Hoglana na bicích. Podľa hudby by asi ťažko niekto uhádol, že to nabúchal rovnaký človek ako "Individual..". Basovku nahral vtedy ešte neznámy Kelly Conlon (Monstrosity etc) a druhú gitaru ešte neznámejší Bobby Koelble, ktorý hrá dnes Jazz. Tradične znova točili v Morrisound Recording studio, len mastering prebehol v Sterling Sound, New York. "Symbolic" znie oproti predchodcovi ostrejšie, ale aj čistejšie. Takáto hudba by zniesla oveľa špinavšiu produkciu, pretože pre mnohých môže znieť trochu komerčne a priehľadne, všetko počuť až príliš dobre. To ešte neznamená, že by sa dal album ľahko zahrať. Pôvodne mal byť tento disk labuťou piesňou, ale Nuclear Blast nesúhlasili vydať Control Denied bez ešte ďalšieho posledného albumu DEATH. Najtypickejšou charakteristikou materiálu je silná melodika a osudové sóla v každej skladbe, priamočiarosť a rozoznateľnosť každého opusu podľa názvu, keďže často tvorí refrén, týmto sa trochu akoby vrátili do minulosti, ale zároveň si nechali aj niečo z novej doby. Možno týmto chceli posilniť chytľavosť a určite získali veľa nových fans, pre ktorých boli predošlé diela príliš krkolomné. Takisto lyricky sa posunuli ešte viac k civilnejším a filozofickejším témam, každý je o niečom inom. Napr. Zero Tolerance je o intolerancii voči ľudom, ktorí radi prekrúcajú fakty. 1,000 Eyes je o modernej dobe, kde nás sledujú mnohé oči kamier. Crystal Mountain je zase o kresťanoch, ktorí vyznávajú len svoje veci a hodnoty iných ľudí netolerujú. Misanthrope je o skupine mimozemšťanov sledujúcich deštruktívne chovanie ľudstva. Prvý krát DEATH implementovali do svojej tvorby viac mäkších častí. Napr. skladby Crystal Mountain a Perennial Quest obsahujú akustické vsuvky, akoby chceli pridať viac atmosferiky, no na energii im to nič neubralo. Trochu sklamaní boli možno priaznivci basovky, pretože tu už nie je tak výrazná ako na predchodcovi, predsa len Steve DiGiorgio je Steve DiGiorgio. Kelly Conlon je určite tiež dobrý basák, len je viac schovaný za gitarami a príliš nevyčnieva. Možno je to len otázka mixu, alebo jednoducho chcel nechať viac vyniknúť Chuckove riffy. Jediná skladba, ktorá zachádza do progresívneho rocku 70tych rokov je Crystal Mountain, štruktúra prezrádza čo počúvali pre inšpiráciu. Záverečná Perennial Quest je vyše 8 minútová jazda, najdlhší opus aký kedy napísali. Je to jedna z tých pomalších, ktorá by naživo veľmi nevyznela, ale ako ukončenie albumu sa hodí na maximum, najmä sólo na konci podporené akustikou. Metal-Rules.com označil album ako ôsmy najlepší spomedzi extrémnych a 58. spomedzi všetkých HM albumov všetkých čias, čo už o niečom svedčí. Chuck bol výnimočná osobnosť, aj preto musel odísť predčasne.