DEATHHAMMER „Chained To Hell“, Hells Headbangers Records, CD´18, NOR

Na DEATHHAMMER sa upierajú mnohé oči, uši, ale hlavne duše, ktoré sa do dnes nevedia nabažiť rannými Slayer, Destruction, Venom, alebo Sodom, no určite by som sem pridal aj Motörhead a do menšej miery aj pocit Mercyful Fate. Málokto dokázal zo svojej hudby vytrieskať tak autentické a šialené pocity ako práve Nóri DEATHHAMMER v dnešnej dobe, áno máme tu ešte pár adeptov v tomto štýle, ktorí sú unikátni, no partia okolo Sergeant Salstena (čiže ešte Sadomancer) je unikátom a neuveriteľným spolkom, ktorých len ťažko nazvať obyčajným retrom. Na všetkých ich starších nahrávkach dokázali, kto hrá prím v rýchlosti, tvrdosti, surovosti a divokosti tak, aby to nebol len zlepenec nápadov 80tych rokov. Novinka „Chained To Hell“ nijako divoko nevybočuje z radu ich albumov, nie je omnoho kvalitnejšia ani nekvalitnejšia než „Phantom Knights“ či „Evil Power“ pre príklad. Ak sa pozorne započúvam do najnovšieho albumu tejto chásky, musím len konštatovať, že toto duo nemá všetko v hlave v poriadku, pretože vytvoriť takto vzrušujúce dielo v roku 2018 je jednoducho geniálne. Riffy sú pomätené ako útok besného psa, ktorého dokáže zastaviť len spŕška projektilov, brutalita, agresivita, nekompromisnosť. Najlepšie na tomto je, že skladby sú mohutné svojim silným charakterom, lomoziace gitary tvoria silný tlak, ale aj nepríjemný hluk, aj keď nepôsobia ťažko a masívne, skôr sú cielene chaotické, ale aj deštruktívne. Melodika je zdanlivo nesúrodo klenutá, na prvé vypočutie sa gitary zdajú nemelodické, no po napočúvaní sa všetko usadí a dá všetkému logiku. Nepovedal by som, že hudba DEATHHAMMER je vyslovene melodická ani po spoznaní materiálu, ich melodika sa pohybuje v intenciách Motörhead, alebo ranných Slayer, kde to bolo dosť o riffoch, no aj tak majú riffy určitú premyslenú a chytrú chytľavosť, no zabudnite na sofistikované harmónie Iron Maiden a podobne. Často keď riff nie je príliš melodicky obdarený, ale skôr dynamický a rytmický, to vykrýva vokál a dáva hudbe väčšiu zrozumiteľnosť. No šok môže nastať napr. v prípade skladby Into The Burning Pentagram, čo nie je nič iné, len dobre premyslená inštrumentálka. Tu ide divokosť bokom, pretože melodika dostáva hlavnú úlohu a niekomu môže prísť, že skladba sa na albume ani nemala objaviť. Je pravda, že táto skutočne vytŕča z materiálu a keď ju niekto náhodne objaví na youtube a zapáči sa mu, a potom si vypočuje zvyšok albumu, bude zrejme v miernom šoku. Tým nechcem povedať, že by sa sem tento track nehodil, je to zaujímavé spestrenie a kvitancia hudobného umu kapely. Nechcem aby to vyznelo ako oxymoron, samozrejme aj ostatné skladby sú výnimočné a sú kvitanciou hudobnej kvality, ale v porovnaní Into The Burning Pentagram a zvyšku materiálu, ide o dosť odlišné ponímanie harmónií. Medzi najpodarenejšie skladby patria Black Speed Inferno, čím aj samotný názov akoby definoval hudobné zaradenie, taktiež Tormentor je vypalovačka, ktorá by sa bez problémov mohla ocitnúť napr. na „Show No Mercy“. Tiež prvá Rabid Maniac Force, alebo Threshold of Doom sú skladby, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Metalové veličiny 80tych rokov. To ako pracujú DEATHHAMMER s autenticitou je ukážkové, samotná produkcia a zvuk vytvára absolútnu negáciu voči dnešnému modernému soundu, naozaj v tom zvuku počujem 100% Slayer 1983, ešte keď občas Sergeant zakričí do vzduchoprázdna ako šialenec, máte pocit, že toto by už dnes Araya nedal ani keby sa ako snažil. Autenticita vychádza aj z už spomínanej melodiky gitár, je to doslovne archaizmus do ktorého sa nie je jednoduché dostať. Mnohé kapely na tomto dokážu stroskotať, pokúšajú sa vytvárať harmónie ako Thrash / Speed / Black 80tych rokov a jednoducho to nedokážu, potom vyznievajú ako atrapy a nie ako skutoční umelci, DEATHHAMMER verím každý okamih. Parádny priestor dostala aj basová gitara, čo pri nie až tak skreslených gitarách je celkom logické, hlavne tie najspodnejšie linky sú krásne dunivé a účinné. Z „Chained To Hell“ vôbec nemám pocit monotónneho materiálu, práve naopak, považujem ich štvrtý album za dostatočne vyvážený po rytmickej, kompozičnej, dynamickej, ale aj iných stránkach, pritom je to masaker ako sviňa!