DEATH YELL „Descent Into Hell“, Hells Headbangers Records, CD´17, CHL

Je zaujímavé, že DEATH YELL vznikli už v polke 80tych rokov, ale s albumom sa príliš neponáhľali, po deme a splitoch prichádzajú s albumom až teraz. Vlastne zvláštne je to, že v Chile sú podobné ďalšie 2 kapely, Atomic Aggressor a Pentagram, neskôr Pentagram Chile, mali úplne rovnaký osud, vznik v polke 80tych rokov a album vydali až nedávno. Dôležité ale je, že album je vonku a dokonca u zaslúženého a prestížneho Hells Headbangers. Všetky 3 kapely hrajú povedzme zlý Death Thrash tak trochu ovplyvnený rannými Morbid Angel, Possessed a podobne. Novinka „Descent Into Hell“ musí byť pre kapelu veľkým zadosť učinením, síce chlapi boli dlhé roky rozpadnutí a už ani oni sami zrejme netušili, že sa dajú po toľkej dobe dokopy a dokonca že nahrajú plný album. DEATH YELL sa označujú ako Death / Black Metal, mne osobne skôr prídu ako Death / Thrash 80tych rokov, čo znamená, že si udržali svoj štýl až dodnes. Je sympatické, že sa nenechali zlákať nejakými trendmi a vymoženosťami techniky, aj keď zvuk je celkom čistý. Už dlhšie som túto kapelu sledoval a čakal kedy motyka vystrelí, tak poďme sa teda pozrieť bližšie na ich novinku. Album začína nekompromisne bez zbytočných intier a podobne, hneď v prvej sekunde vás ovalí riff a celá mašinéria vám skočí do tváre. Ich zlý Death / Thrash / Black je na celkom slušnej úrovni, dobré hudobné výkony, ortodoxnosť až na kosť a na tak starých pardálov, typujem že majú už dobre cez 50tku, hrajú dosť agresívne a priamočiaro. Cítim u nich určitý vplyv starých Morbid Angel, ale nesnažia sa ich až tak okato kopírovať ako napr. Atomic Aggressor, alebo už spomínaní Pentagram Chile, povedal by som, že čo sa týka originality, sú na tom DEATH YELL lepšie. Aj keď zas nemôžem povedať, že by hrali niečo super originálne. Je to forma hudby, ktorá je besniaca ako odporný vývar v starom kotle mocnej čarodejnice, nahádzali do neho rôzne starobylé ingrediencie, pridali kus vlastnej invencie a výsledok je celkom slušný. Skladby sa mi ale časom zdajú trochu kŕčovité, štruktúry skladieb sú celkom jednoduché, väčšinou skladba začne nejakými riffmi, prejde do chytľavejšieho refrénu kde sa chvíľu zdržia a potom skladbu ukončia znova riffmi ktorými začali. Niečo podobné hrali kedysi aj brazílski Sarcofago, ale oni boli ešte lepší hudobníci, priam legenda žánru, DEATH YELL sa viac držia určitej zažitej formy a skladby sú na seba celkom podobné. Do svojej hudby vkladajú dosť šialených pocitov, riffy sú niekde na hranici Death / Thrashu s odleskami čierneho kovu, tremolá, Thrashové výjazdy, ale aj sekané či polo sekané riffy v dobrých kompozičných možnostiach. Nevšimol som si, že by na seba riffy zle nadväzovali, toto majú chlapi celkom dobre zvládnuté, ich skladby sú skladbami ako majú byť, len by to chcelo viac silnejších momentov. Niektoré riffy sú fakt podarené, napr. v Betrayed Chastity cítim aj vplyv starých Slayer, to je nepopierateľné. Album však na mňa celkove pôsobí skôr priemernejším dojmom, je to taký ten pravý underground, dobre zahratý, štýlový, no myslím, že kapela sa nestane ani dnes nejako výraznejšou či ikonickou. Naďalej budú rešpektovaní skôr fanatikmi buď v Chile, alebo aj niektorými maniakmi po celom svete, skôr by som videl potenciál v mladších kapelách typu Unaussprechlichen Kulten a podobne. Na druhú stranu ale musím napísať, že sa nejedná o prepadák, alebo slabý materiál, myslím, že ak by tento album vyšiel niekedy začiatkom 90tych rokov s vtedajším zvukom, mohlo by ísť o strhujúcejšie a zaujímavejšie dielo. Dnes DEATH YELL pôsobia skôr ako navrátilci so slušnými ambíciami a chuťou znova hrať, je počuť z ich materiálu, že dali zo seba všetko a baví ich to. Za jednu z najlepších skladieb by som vybral Will Never Enjoy, tu som postrehol dosť zaujímavé aj technicky výborne riešené riffy, navyše sú rytmicky a dynamicky dobre rázovité, pripomínajú mi tak trochu Cannibal Corpse v strednom období. V tých riffoch je niečo strašidelné a zákerné, neskôr prídu na rad zas riffy typické pre chilskú scénu čo sa počíta ešte viac. Jeden z najvýraznejších refrénov sa ukrýva v skladbe Cries of Nazarene, tento si zapamätáte snáď už po druhom počúvaní, určite vám udrie do povedomia a robí skladbu dosť atraktívnou. Na album nepoužili žiadne staré skladby zo skorého obdobia, všetko sú to nové kompozície, len pri skladbe Descent Into Hell sa vrátili o pár rokov dozadu, táto skladba sa totiž nachádzala aj na splite s Morbosatan. Nemôžem povedať, že by ma novinka nejako ohromila, alebo zaujala, ale určite si myslím, že „Descent Into Hell“ je zaslúženým počinom jednej legendy z Chile a dúfam, že kapela nám ešte ukáže svoju temnú tvár v hlbšej podobe.