DEICIDE "Legion", R/C Records CD ´92, USA

DEICIDE je kapela, ktorá stála pri zrode satanistického DM keďže väčšina kapiel sa v tej dobe orientovala skôr na gore, alebo vojnové témy. MORBID ANGEL, alebo INCANTATION šli síce podobným smerom, ale takú diabolskú zúrivosť, s akou prišli DEICIDE, ťažko hľadať na iných starších nahrávkach. Debut bol ešte veľmi priamočiarou cestou do pekla, ale na tomto nasledovníkovi si chceli vyskúšať niečo iné, pridať viac chaosu, techniky a rýchlosti, čo bol v tej dobe veľmi odvážny krok. Všetky kapely, ktoré sa odklonili od jednoduchej priamočiarosti, museli počítať s určitým nepochopením, pretože DM sa potreboval rozšíriť aj do nových neprebádaných smerov a ukázať, že DM kapely vedia hrať aj technickejšie. V tomto smere mi "Legion" trochu pripomína "Covenant" od MA vďaka komplexnej rytmike, čo mnohí určite v tej dobe nedokázali stráviť.
Glen Benton sa navyše vzdal svojich vokálnych efektov a napálil to na surovo, v booklete napísal odkaz pre svojich kritikov, nech týmto trpia. Preto nemôže prekvapiť, že tu growluje s ešte väčšou zúrivosťou ako na debute, jeho hlas tu znie prekliato zlovestne a desivo, akoby bol posadnutý, growling strieda s divokými škrekmi. Niektoré vokálne partie sú tak rýchlo a neľudsky odfrázované, až je ťažké uveriť, že to mohol naspievať človek. Jediné čo použil, bol reverb, resp. echo. Väčšina skladieb má ale tak výrazné refrény, že sa dajú rozoznať už len podľa názvov, na ukážku stačí spomenúť hneď úvodnú Satan Spawn, the Caco-Daemon začínajúcu zlovestným bečaním jahniatok, alebo Dead But Dreaming, čo bola jediná skladba albumu, ktorú si nechali v setliste na neskorších živých vystúpeniach. Najlepšia skladba je ale asi Behead The prophet (No Lord Shall Live), ktorá je zrejme najbrutálnejšia, to čo tu predvádza Steve Asheim na bicích, je ohromujúce, pričom riffy sú neuveriteľne chytľavé a trhajúce mäso z vašich kostí. Keď sa započúvate do jeho hry, počuť že zo seba vydal toľko energie akoby nebol ani človek, kopáky dostali mimoriadne zabrať. Oproti debutu trochu vyčistili zvuk a znie modernejšie, čo je vzhľadom na komplexnosť hudby pochopiteľné, pri takejto rýchlej technike by si nemohli dovoliť príliš špinavú produkciu. To je ale len relatívne hodnotenie, pretože v porovnaní s dnešnými nahrávkami znie "Legion" ešte stále skurvene špinavo. Dokonca toto je asi jediné CD od DEICIDE, kde je dobre počuť basovku a Glen ukázal ako dobre vie na nej hrať. V tomto smere odporúčam hlavne skladbu In Hell I Burn, kde si užijú aj technickejšie zameraní fans. Aj napriek vysokej komplexnosti dokážu často zarezať chytľavé rytmy, Glen so Steveom majú silnú rytmiku v malíčku. V podobnom duchu ako hudba, sa nesú aj sóla, sú krátke, divoké a chaotické, presne podľa vzoru SLAYER.
Aj keď "Legion" neoplýva nejakou melodikou, cítim z ich hudby špecifickú atmosféru svojej doby, dokázali na seba navrstviť toľko vrstiev, ale zároveň sa v nich nestratili, všetko šlape akoby im niekto spopod zeme dodal správu iskru. Album si vyžaduje viac trpezlivosti a pozornosti aby sa dostal pod kožu. Spolu s debutom, určite dva albumy, kde bolo cítiť zlo najviac, z každého jedného riffu a úderu bicích, o vokáloch ani nehovoriac, neskôr sa začala táto diabolskosť a kreativita nenápadne vytrácať. Surové a brutálne riffy bratov Hoffmanovcov sú inovatívne a prispeli k rannému formovaniu DM. Rýchlosť, intenzita, nenávisť a číra technická zručnosť robia z "Legion" vyvinutejšieho, ale príbuzného dvojníka debutu. Nepopierateľný kult a klenot každej DM zbierky.