DEICIDE "Once Upon The Cross", Roadrunner Records CD´95, USA

Diabolskosť a zlosť prvých dvoch albumov sa po 3 ročnej pauze akosi zmiernila, "Once Upon The Cross" je možno trochu premyslenejší s väčším nadhľadom, ale rozhodne sa nedá povedať, že by Kresťanov šetril. Práve naopak, na tejto trojke sa rozhodli byť čo najviac provokační, či už legendárnym krvavým obalom, alebo takým kontroverzným názvom skladby ako Kill The Christian. V tej dobe začal najväčší DM rozmach tiež trochu upadať, no DEICIDE boli stále v kurze, Bentonove ostré názory v rozhovoroch museli nechať chladným len málokoho. Ešte stále z kapely vyžarovalo určité zlo a démonickosť. Dá sa povedať, že to bol album na hrane, myslím medzi ich prvotnou pekelnou tvorbou a tou novšou. Táto klesajúca posadnutosť a spontánnosť pokračovala na ďalších dielach rapídne nadol a mnohí starí fans ich postupne opustili. Aj keď bol predošlý "Legion" oveľa prepracovanejší, bol to pre väčšinu prvotný šok a trvalo dlhšie než DM svet uznal jeho kvality. Možno aj preto sa DEICIDE rozhodli upustiť od experimentov a vrátiť sa k pôvodnému, jednoduchšiemu, ale údernejšiemu štýlu. Až prekvapivo stabilná 4 členná zostava znova zavítala do štúdia Morrisound Recording Tampa, FL, teraz zmenili mastering na Sterling Sound, New York. Výsledkom je jedna z ich najťažšie znejúcich nahrávok vôbec. Ako mnohí vedia, najskôr DEICIDE nahrali skladby v rýchlejšom tempe, tak ako ich vždy hrali na skúškach, no keď zistili, že CD má len 22 minút, museli ho nahrať odznovu v pomalšom tempe aby ho natiahli aspoň na 28 minút, čo už stačilo na album. Aj preto sa môže niektorým zdať pomalší, alebo bez energie, oproti starším dielam. Intrá k úvodnej Once Upon the Cross a Trick or Betrayed použili z filmu The Last Temptation of Christ. Prvá polka albumu je silnejšia, logicky zaradili na úvod tie najlepšie opusy. Glen Benton odriekava slová s postupným zvyšovaním hlasitosti...Fear him, fear him, fear him...Satan a znie to naozaj zabijácky. Často sa prekrýva viac hlasov na sebe čo vytvára veľmi silný dojem, jeho mohutný hlas ťahá všetky skladby výrazne dopredu. Aj keď je growling dosť hlboký, je zároveň aj agresívny. Niečo podobné dokázal snáď len John Tardy. Najskôr totiž naspieval hlboký hlas, potom stredný a prekryli ich na seba. Asi najväčšia vypalovačka príde v podobe tretej When Satan Rules His World. Ide o najchytľavejšiu skladbu s fanatickým tempom, ktoré musí rozhýbať každú sochu. Dala by sa prirovnať k famóznej Oblivious to Evil z debutu, tieto 2 hymny nesmú chýbať na žiadnom koncerte DEICIDE. Už spomínaná Kill the Christian si zopakuje podobné tempo, len s rýchlejším klepačkovým refrénom. Za kompozíciu väčšiny materiálu je zodpovedný bicman Steve Asheim. Druhá polka albumu ponúka len jeden flák zrovnateľný s prvou a je ním šiesta They Are the Children of the Underworld. Textovo tu mierne odbočili od antikresťanskej témy smerom k sumerským a akkadským božstvám Anunnaki, čo je pre DEICIDE nezvyčajné. Posledné dva songy Glen nenávidí, pretože ich napísal Eric Hoffman. Nemajú tak silné refrény. Škoda, že nie je lepšie počuť Glenovu basovku. Má špagátový zvuk a dosť kopíruje gitary. Na slúchadlách sa dá ale pri pozornejšom počúvaní vystopovať. Takisto sóla nie sú veľmi kreatívne, držia sa arpeggiovej stupnice, ktorá len jednoducho stúpa, alebo klesá nadol. K takejto priamočiarej a brutálnej hudbe ale prekvapivo sedia. "Once Upon the Cross" zhrnul v sebe všetky elementy, ktoré robia kapelu výnimočnou. Rýchle, intenzívne a nenávistné skladby, vysoká chytľavosť a pekelná ťažkosť so zapamätateľnými refrénmi sa zaklincujú hlboko do mozgu. Síce neprekonali dvoj debut, ale určite presvedčili, že sú majstrami rytmického Satanic DM.