DEICIDE "Overtures Of Blasphemy", Century Media Records CD ´18, USA

Pri kapelách, ktoré písali históriu svojho žánru, sú vždy veľké očakávania ako zapadne novinka do ich diskografie, či sa vrátia k svojim najlepším zásekom, alebo budú pôsobiť unavene a bez nápadov. DEICIDE určite nastavili hranice US DM svojimi prvými albumami, ale ich najlepšie roky sú dávno za nimi, podobne ako u väčšiny starých legiend. S novinkou si dali načas, tak ako nikdy predtým, museli sme si počkať rovno dlhých 5 rokov, ale zrejme im táto prestávka prospela, pretože cítiť u nich mierne zlepšenie. Hlavnou zmenou v kapele je odchod Jacka Owena, ktorého nahradil Mark English z Monstrosity. Určite by im prospela aj zmena štúdia, pretože tento moderný čistý zvuk z Audiohammer štúdia im veľmi neprospieva. Najskôr síce chceli zamieriť k technickejším vodám, čo im evidentne nevyšlo, ale teraz keď sa vracajú k starším metódam, by potrebovali inú produkciu. Nechcem povedať že by sa vrátili k úplným začiatkom, na to by už zrejme nemali, ale skôr do obdobia "Serpents" a "Insineratehymn", čiže pridali trochu hadej melodiky a groove rytmiky, oproti predchodcovi sú riffy ostrejšie, organickejšie a vyspelejšie. Zdá sa, že DEICIDE implementovali do svojej tvorby trochu numerickej mágie, pretože máme pred sebou dvanásty album s 12 skladbami. Predošlý mal 11 skladieb a jeho predchodca 10. Napriek tomu tu nemáme žiadnu vatu, naopak snažia sa s každou skladbou zachovať hybnú silu. Tradične na úvod zaradili jednu z najväčších vypalovačiek "One With Satan", ktorú má prekvapivo na svedomí sám Glen. Síce prešpikovaná mnohými sólami, ale má aj svoju gradáciu a typickú melodiku. Najväčším prekvapením je ale druhá Crawled from the Shadows, kde zaradili také melodické tremolo riffy, že aj "Serpents" by sa mohol občas hanbiť. Ešte by som spomenul aj tretiu Seal the Tomb Below, ktorá šľape vpred ako nezastaviteľný rýchlik do pekla, ťažké heavy riffy by sa nestratili ani na ich treťom albume. Celkovo to nie je zlý materiál, len ten moderný zvuk im hádže polená pod kolená, znie to dosť digitálne. Keby dosiahli viac analógový zvuk, pridali trochu špinavosti, echa, hneď by to celé vyznelo inak. Nedá sa ale nič robiť, DEICIDE sa už nikdy nevrátia do minulosti, jednoducho sa rozhodli kráčať s dobou. Celkom dobre nazvučili gitary, ktoré vzhľadom na rýchlosť skladieb fungujú. Brutálne riffy, skoro až HM sóla a veľa melodických vsuviek robí materiál chytľavým aj napriek určitej monotónnosti. Hlavná vec, ktorú si určite všimnete, že sa rozhodli využiť veľmi veľa klepačiek a tremolo riffov zároveň, viac než zvyčajne, ale tremolá fungujú lepšie, pretože druhá gitara hrá vtedy iný riff, ale sólo nalepené navrch. Ako je bežné u väčšiny, ani tu nie je veľmi počuť basovka, čo je pri takejto rýchlej a priamočiarej hudbe aj pochopiteľné. Ani jedna skladba nie je natoľko pomalá, že by si mohol Glen dovoliť nejaké basové výjazdy, len občas ju započuť. Keby ju nahradili basovejšími kopákmi, ani by tým hudba nijako neutrpela. Skladby sú skomponované presne tak, to je to pre nich typické, krátke, brutálne a k veci, pretože to je metóda, ktorá im šla vždy najlepšie. Spomenutá monotónnosť nie je až takým problémom ako by sa mohlo zdať. Ak si zoberieme do úvahy ich blasfemický a zúrivý DM, nie je nič podstatnejšie než energia a vášeň jednotlivých hudobníkov a tá im napriek vyššiemu veku nechýba. Jedinými svetlými momentmi albumu sú sóla, ktorých je tu viac než dosť. Mark English zapadol do ich radov ako truhla do hrobu, obaja gitaristi sa predbiehajú kto zahrá lepšie a rýchlejšie sólo, inak je celý materiál čierny ako uhlie. Druhá vec, ktorá mi najviac prekáža na novej tvorbe DEICIDE je to, že už nedokážu navodiť takú autentickú diabolskú atmosféru ako vo svojich začiatkoch. To zrejme súvisí s ich vekom, alebo obrovským menom, ktoré v DM za tie roky nadobudli. Zaujímavý a brutálny obal nakreslil poľský umelec Zbigniew Bielak. Je na ňom toľko detailov, že ho môžte skúmať dlhšiu dobu. Z novej éry jednoznačne najlepší album DEICIDE.