DELETERE „De Horae Leprae“, Sepulchral Productions, CD´18, CAN

Kanadskí DELETERE nejako takto pred rokom vyrukovali s druhým plnohodnotným albumom „De Horae Leprae“, ktorý je nástupcom debutu „Les Heures De La Peste“ ´15. Traja členovia tohto spolku majú prsty aj v kapele Monarque, teda hlavne dvaja a tretí u nich pôsobí ako live hudobník. Dokonca dvaja členovia pôsobili jeden ako ex a druhý ako live ex hráči Fortresse, či aj ako ex live hráč Tchornobog. Ďalší sa angažujú v iných menej známych kapelách, takže žiadne neskúsené uchá, ale riadne kapacity. DELETERE ponúkajú melodickú porciu Black Metalu so zaujímavými harmóniami, dobre vrstvenými a bohatými na rôzne zákutia zúrivosti či prepracovanosti v rámci žánru. „De Horae Leprae“ je koncepčným albumom, ktorý sa zaoberá morom, chorobami a temnou dobou stredoveku, čo je vlastne špecialita tejto kapely už od počiatku. Je treba si dať pozor na hraciu dobu, ktorá presahuje 60 minút, čo môže byť pre niektorých fanúšikov problém. Totiž hudba DELETERE nie je až natoľko členitá a bohatá na nápady aby udržala poslucháčovu myseľ v strehu počas tak dlhej hracej doby. Popravde album nemá nejaké zásadné naratívne tendencie čo sa hudby týka. Myslím tým, že album neznie tak ako King Diamond, kde vždy cítiť veľkolepý nástup, postupné gradovanie až po vyvrcholenie, tam to všetko krásne cítiť. V tomto prípade ide o ortodoxnú cestu veľmi podobných skladieb, podobných harmónií, ale aj určitý stereotyp v rámci dynamiky a rytmiky. To však nič neuberá na kvalite diela. Všetko funguje tak ako má a za koncepciu teda môžeme považovať len samotné texty a príbeh v nich odhalený. Osobne som s týmto albumom strávil nejakú tú dobu a vypočul ho nespočetne krát a musím priznať, že na nudu ma nechytalo nikdy. Zrejme mi sadol štýl melódií, ktorými to DELETERE priam maľujú do temných farieb a pochmúrnych nálad. Riffy sú často husté a tkané hustou niťou, rýchly riffing tremol má vždy nádych víchrice aj keď do určitej miery „spevavej“, no o to mrazivejšej. Kanaďania sú majstrami nálad, tie dokážu často stupňovať až vybičovať do zaujímavých kaskád harmonických výbehov, ale aj strmých pádov do roklín posadnutosti. Na to aby ste si všímali prácu oboch gitaristov a ich vrstvenia liniek je potrebné materiál poriadne napočúvať a hlavne sa sústrediť, ak však nebudete tomuto venovať až takú pozornosť, rozhodne neprídete o celkový dojem tonality dvoj záprahu šesť strunoviek. Je to v podstate podobné ako s obrazom, niekedy ani nemusíte sledovať jednotlivé detaily diela, ale môže sa sústrediť len na celkovú náladu obrazu a nič tým nepokazíte. Rozhodne si táto partia vytvorila určitý svojský charakter melodiky, ktorá je vždy harmonická, nikdy sa nepokúšajú zabiehať do poly harmónií a už vôbec nie ešte ďalej. Do určitej miery by sa dal ich charakter a pilovanie detailov zrovnať s takými menami ako Dissection, či Mgla, no ťažko by som si ich pomýlil, keďže obe kapely majú tak svojské chápanie komponovania a atmosféry, že DELETERE sú tiež výnimoční, ale určité styčné body tu možno nájsť aspoň zhruba. Všetky tieto kapely sa v prvom rade sústreďujú na kvalitnú melodiku, ktorú samozrejme musia pretkať absolútnou vlnou atmosféry mrazivého a temného podhubia. Samozrejme určitá podobnosť je tu aj s menami ako Monarque, alebo Fortresse, aj keď hlavne druhí menovaní nie sú až tak priamočiaro melodickí. Mnohých bude určite odrádzať určitá monotónnosť tak dlhého materiálu, ale to sa žiaľ hlavne u dlhých Black Metalových opusov stáva často. Sú ale fans, ktorí dokážu odolať aj takýmto prekážkam a dokonca sa vyžívajú v takomto monochromatickom prednese. Tempovo sa kapela hýbe od rýchlych náklepov, cez stredne rýchle tempá až po stredné BPM, nikdy však nezachádzajú do pomalých variácii. Tieto kombinácie dostatočne zaručujú zaujímavé členenie rytmiky, ale aj dynamiky. Vokál je pastvou pre uši. Je zaujímavé, že mikrofón má pri tlame práve bubeník a zároveň má na starosti aj klávesové plochy. Jeho hlas je vyšinutý a dostatočne svojrázny aby vo vás nechal dobrý dojem. Pri počúvaní som vždy jeho vokál vnímal ako pridanú hodnotu, tento chlapík má svojrázne frázovanie a podanie celkove, nebudete mať problém rozoznať ho medzi ostatnými dobrými vokalistami, navyše tá Francúzština robí tiež svoje divy. Čo sa týka klávesov, tie sú celkom hojne využívané, nepatria však medzi dominantné nástroje. Často napr. tvoria predohry v podobe kostolných organov, či ako podmaz do liniek gitár. Určiť zvuk a charakter klávesov do Black Metalu nemusí byť vždy jednoduché, neopatrným vkusom, alebo výberom dokážu nahrávke viac ublížiť ako pomôcť. Tu je všetko v poriadku, nemám problém ani s jednou klávesovou polohou. „De Horae Leprae“ nie je album určený pre každého, niekomu môže prekážať silnejšia melodika, inému zas spomínaná sterilita a niekto by možno prial aj pomalšie tempá, rozhodne však ide o album extrémny a zapamätateľný.