DEPRIVE „Temple of The Lost Wisdom“, Memento Mori, CD´16, ESP

Ďalšia jednočlenná kapela, tento krát zo Španielska pod menom DEPRIVE, tu je super, že Erun použil skutočné bicie a zrejme ide o plného inštrumentalistu. Kapela tento krát splodila už druhý album „Temple of The Lost Wisdom“ po debute „Into Oblivion“ z roku 2015. Hudba je klasický Death Doom so všetkým čo k tomu patrí, rýchle Death Metalové rúbanie s drviacim tlakom, kedy po Doome nie je ani náznaku. No potom príde na rad spomalenie a ťažkotonážne riffy, zväčša do popredia vyskočia uhrančivé vyhrávky úplne iného charakteru ako pri tých ťažkých. Tu vládne omnoho viac harmónii, dve gitarové prelínajúce sa linky sú čistou súhrou tónov, vytvárajú tak plný kontrast a odlíšenie. Niektoré prechody medzi týmito dvoma svetmi sú dosť okaté a jednoducho to znie akoby to boli dve na seba nalepené pasáže. Doomové partie sa podobajú na staré kúsky od klasikov ako My Dying Bride, či Paradise Lost, cítiť to hlavne v najmelodickejších harmóniách, v pomalých zúfalých častiach. Osobne ma nikdy takáto hudba nebrala a ani dnes nebudem brať ohľad, takýto fádny Doom ma skôr otravuje a nudí. Taktiež musím napísať, že Death Metalové partie DEPRIVE nemajú potrebnú originalitu, alebo svojskosť, riffy sú hrané robustne a zlostne, no znejú veľmi fádne a príliš sterilne a obyčajne. Keď už skladba nevie kam z konopy, príde na rad krkolomné spomalenie a zas tu máme uťahané harmonické vyhrávky do ktorých sem tam zaznievajú pomalé sekané riffy, alebo atmosférické klávesové plochy. Takto sa to vlastne strieda celý album, všetko predvídateľné a strojené. Skladby mi prídu vcelku nedotiahnuté, odporúčal by som tvorcovi aby sa zameral skôr na tie Doomové partie, pretože Death Metal skutočne nie je jeho silná parketa, nevie vytvoriť zvláštne a podivné riffovanie v Death Metale, to mu ide iba v pomalosti. Ak by „Temple of The Lost Wisdom“ bol iba o Death Metale, nemalo by to príliš veľkú hodnotu, počujem len rytmickú stránku riffov, žiadne pocity alebo nápady. Dokonca aj growling, ktorý Erun zo seba dávi, je šedým priemerom bez charizmy a svojskosti. Tu je úplne jedno či je zrozumiteľný, alebo nie, dokonca aj frázovanie je v poriadku, ale samotný vokál je rovnako nudný a obyčajný ako celá nahrávka. Jediná vec, ktorá mu ako tak ide, sú tie pomalé harmonizujúce gitary, kedy dokáže vytvoriť súdržnú harmóniu a riffy vtedy majú aký taký zmysel, lenže tu zas ide len o podobnosť s veličinami Doom Metalu. Album ma nezobral ani na prvé, siedme, ani posledné počúvanie, myslím, že by mal pribrať nejakých hudobníkov, ktorí by tomuto projektu vniesli lepšie nápady a zaujímavejšie kompozičné riešenia. Jeho osobná vízia Death Doomu je príliš oklieštená, klasická a nezaujímavá.