CULTES DES GHOULES „The Rise of Lucifer“, Terratur Possessions, EP´15, POL

Ako sa hovorí, keď netečie, nech aspoň kvapká, tak by sa dala trochu charakterizovať novinka poľských CULTES DES GHOULES. Od ich posledného diela „Henbane“ utiekli už tri roky a kapela sa ozýva pomocou EP na ktorom je len jeden vlastný song The Rise of Lucifer. Ten sa nesie v klasickej tradícii CDG a dosahuje klasickú dlhú dĺžku skoro 15 minút. Chlapi drhnú úplne iný Black Metal než je teraz zvykom, nejdú ani cestou úplne klasického severského Black Metalu ala Burzum, Mayhem, Darkthrone, ale ani nepozerajú na cesty modernej školy kde často vládne disharmónia a podobne. Chlapi si to akosi hrajú po svojom, jednoduchým, no účinným spôsobom. Skladba má celkom jednoduchú výstavbu, riffy sa mnohokrát opakujú, no melodicky sú neopakovateľní a dovolím si povedať aj originálni. Všetko je zvlášť zastarané, bizarné a spráchnivené, s odporom a morbídnou chlipnosťou. Skladba by sa dala rozdeliť na štyri časti, tá prvá je stredne rozťahaná, no rytmicky aj riffovo sa vyvíja. Časom sa pridá na rýchlosti, dvojkopáky sa rozprúdia a vokalista šalie akoby bol posadnutý čiernou entitou. Jeho prejav je silne osobitý, spieva dosť dlhé slabiky, slová naťahuje a v podstate vytvára akúsi dominujúcu kulisu k hudbe. Riffy nie sú vždy výhradne tremolo, používajú zasekávané ako aj vypúšťané riffy. Asi v tretine skladby príde ohavné spomalenie a skladba dostane až doomy skazenosť. Charakter skladby sa mení a vokál pripomína bedákanie nebožtíka z rakvy ležiacej v márnici. Keby sa nocou potulujete týmto cintorínom, krvi by sa vo vás nedorezali. Ten sa tiež postupne mení na zlovestný škrek a všetko ide ešte do pomalších a pochmúrnejších kontúr. Predposledná tretia fáza skladby dostane zas stredné obrátky kedy rytmika vybehne do skočných temp a zas je to niekde inde ako prvá časť. Stále jednoduché, no strašidelne poškrabané. Svižnosť pripomína mŕtvolu v lepšej nálade kedy má chuť tancovať na hroboch a narobiť tak bodrel nad ktorým sa budú ráno pozastavovať návštevníci. Budú veľmi pohoršení a podráždení, ich modlitby ale nezabránia ďalšiemu vyčíňaniu revenanta. Poslednou fázou je uhrančivá do konca sa opakujúca melódia, ktorá je snáď najsilnejšou a najodpudivejšou z tejto skladby. Pripomína zobudenie mŕtvoly, keď rozdrapí oči a jej kalný pohľad neveští nič dobrého. Druhou skladbou je Family of Dog (The Feast of Ghouls) od Necromantia. Skladba hneď na začiatku začína dlhším sólom a chlapi ju tak prepracovali na svoj obraz, že kruto zapadá do ich charakteru strašenia. Vytvára rovnako nepríjemné zimomravé pocity ako predošlý kúsok. Melodika je pokrútená a záhrobná, cítiť tu čierne umenie a zuhoľnatenú auru smrti. EP ako také je pre fanúšikov CDG neprehliadnuteľné, je to hudba mŕtvych a možno pre mŕtvych, mŕtvosť číha z každého tónu EP a pripravuje naše duše na večnú cestu krajinami strachu.