„O chytré ženské je nouze. Konečně o chytré mužské zrovna tak.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Tak poľskí CULTES DES GHOULES sú jednoznačne nebezpečným a strašidelným kultom v Black Metalovom teritóriu. Ich popularita dosť rastie každým albumom, čo neviem či je k dobru veci, dúfam, že sa nikdy nepriblížia až k takým métam ako Behemoth, na druhú stranu, čo si pomôžu, keď sa kapely chytá stále viac fans? A to možno aj takých, ktorých viac zaujíma stredný prúd Black Metalu, alebo Metalu všeobecne. Ja ale verím, že CDG sú natoľko ortodoxní s najvnútornejšou víziou, že budú kašlať na čokoľvek, čo by ich hudbu mohlo očistiť, alebo sprístupniť ešte väčšiemu počtu fanúšikov. Kúzlo tejto kapely spočíva v ich originalite, svojskosti, na jednej strane sa akoby vracajú kamsi dozadu a sú vyslovene anti progresívni, no na druhej strane sú tak osobití, že prirovnávať ich k niekomu je dosť ťažké. Nový album, nazvaný už typicky v ich štýle „Sinister, or Treading The Darker Paths“ je dokladom toho, že práve táto partia patrí medzi najzlotvornejšie súbory aké BM underground ponúka. V prvej skladbe Children of The Moon sa presvedčíme ako sa dá zložiť celá kompozícia na jednom riffe, no rôzne klávesové plochy, mŕtvolné vokály, dve basové linky a podobne z toho spravia skvost pri ktorom budete ťažko zaspávať. Opakujúca sa melódia je síce jednoduchá, no to samotné opakovanie akoby do vás povolávalo hlboké posadnutie, čím počúvate skladbu ďalej, tým je to strašidelnejšie. To v druhej Woods of Power vás ovalí vrstvenejšie riffovanie, ešte rafinovanejšie vokálne linky a akýsi archaický pocit s ktorým sa po čase úplne stotožňujem. Hudba pôsobí akoby bola vyhrabaná zo znesväteného hrobu, najskôr ošťatom a inými ďalšími rúhačskými praktikami zneuctená. Pôvodne po mnohých vypočutiach mi prišlo, že „Sinister“ už nie je takým mohykánom v ich diskografii ako ich predošlé geniálne diela, no prešiel som si určitým bodom, kedy sa z nahrávky začala vyparovať nechutná miazma a na mňa to začalo pôsobiť tak škaredo, že som sa nedokázal počúvania nabažiť. Najlepšie na tom všetkom je, že aj keď sa zdá ich hudba byť dosť jednoduchá, za povestnou červenou oponou sa toho ukrýva omnoho, omnoho viac. Album časom zreje a skladby sa prehlbujú do svojej najčernejšej podstaty. Zdá sa mi, že čím ide album ďalej, tým som viac ponorený a sústredený na jediné, stiesňujúcu a pochmúrnu atmosféru, tá mnou prechádza ako RTG lúč a v očiach sa mi lesknú plamene. CDG sú zapeklití a niekedy neviete čo od nich čakať, často hrajú dokola podobné riffy opakujúce sa aby vás zhypnotizovali a posadli, a inokedy vytvárajú prazvláštne hybridné, novotvorné mátožnosti, kde sa deje stále niečo nové. Z toho vyplýva, že tie stereotypné návykové pasáže sú zámerné a vôbec nie neinvenčné . Hudba všeobecne pôsobí staromilsky, akoby exhumovali nejaké určité veci od Black Sabbath, Mercyful Fate, Venom a vytvorili tak jedovatý kokteil, ktorý smrdí na všetky svetové strany. CDG si jednoducho nemáte s kým pomýliť, určitá paralela ma napadá s talianskymi Abhor, no ich zvuk, riffy, atmosféra sa v dosť veciach odlišujú, aj keď v určitých bodoch možno nájsť spojnicu. To ako pristupujú k samotnej melodike je silne individuálne, na takéto partie možno povedať jedno. Takýto štýl jednoduchých a zlomocných harmónii dokážu vytvoriť len bytosti kreatívne, podivné, zlé, tie, ktoré temnotu nie len inhalujú, ale aj vysielajú do okolia, potom z toho vznikne niečo tak odpudivé a zároveň fascinujúce. Z melodiky tuším zakrádanie sa chorobných bytostí spoza rohov príbytkov, podivne sa správajúcich tieňov, z nočných rozhovorov s lebkami starých mníchov dávno prepadnutým hlbinným entitám. Veľkú úlohu pri „Sinister, or Treading The Darker Paths“ zohrávajú klávesy, tie pôsobia akoby ich dovliekli niekde z 20tych a 30tych rokov minulého storočia, kedy sa začali točiť prvé gotické hrôzyplné horory, a tá atmosféra vás jednoducho zabíja. Zabudnite na moderné a vyslovene smiešne používanie klávesov u iných BM kapiel, kde ide len o akúsi výzdobu a atrapu, tu je to použité tak účelne a so zvukom gitár, s ich oderom hnusu dokonale zladené, celé to vytvára pocit niečoho tušeného, blížiaceho sa a výsostne nebezpečného. Na to, ako sú gitary často dosť primitívne, je zas basová tieňohra fantasticky prepracovaná, čo vlastne z tohto nástroju robí ďalší sólo prvok a je postavená na úroveň gitár, bubnov a vokálu. Basa hrá v tomto prípade svoju strašidelnú úlohu v celom zverstve a vy sa budete báť! Vokály Mark of The Devila sú kapitolou samou o sebe. Bolo toho o nich popísaného už veľa, no ja snáď dodám, že tento umelec vytvoril niečo zvláštne a natoľko originálne v BM, čo vytvorí mohutnú stopu a iným nezostane už nič iné, len ísť v jeho šľapajach. On len nespieva, on sprostredkúva samotné zlo, jeho prednes je ako hudobný, tak aj spirituálny, umelecký, divadelný, toto je vyššia úroveň zvládnutia Black Metalového umu. Päť skladieb na ploche necelej hodiny, sami si môžete spraviť úsudok o ich kvalite po všetkých stránkach, čo už budem len hovoriť, vrchol tohtoročnej žatvy a ďalšia vysoko nastavená latka.
CULTES DES GHOULES „Sinister, or Treading The Darker Paths“, Hells Headbangers Records, CD´18, POL


5/55:01/ 10                                              Mortuary


https://cultesdesghoulesofficial.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]