DIOCLETIAN „Gesundrian“, Osmose Productions, CD´14, NZL

DIOCLETIAN je, dá sa už povedať, kult v modernom ponímaní War Metalu, určite jedna z najvýraznejších kapiel v tomto žánri dnes, ich logá a motívy nosia fans na svojich rifľových bundách, krivákoch a podobne, meno ktoré vzbudzuje rešpekt. Ale aj takáto kapela má svoj určitý vývoj, keď si porovnáme ich debut „Doom Cult“ z 2009 s novinkou „Gesindrian“ môže sa zdať, že už nie sú tak otrocky špinaví a neznesiteľne hluční, ich dnešná ohyzdná tvár je zatiaľ najsofistikovanejšia a dá sa povedať, že dosahujú svojho vrcholu. Určite sa nájdu ľudia, ktorým viac vyhovoval debut pre svoju úprimnú beštiálnu produkciu a prvotné nehanebné myšlienky, lenže ani „Gesurdian“ nie je žiadne mazanie medu okolo huby, ale poriadna rana oceľovou tyčou po lebke. Majú už omnoho bližšie k ich druhému albumu „War of All Against All“ kde už vtedy zneli viac prepracovane a profesionálnejšie. Ono čo narobíte, ako hudobníci sa chlapi stále vyvíjajú a chcú, aby ich práca bola zaznamenaná pod kvalitnou produkciou a zvukom. Áno, tá nečistota, ktorá bola stelesnená na debute, je už fuč a novinka ponúka zvukovo úplne niečo iné, čistejšie a zreteľnejšie. Hudobne sa taktiež kapela posúva, kde sú časy keď úplne vychádzali z Blasphemy, dnes majú omnoho bližšie ku Angelcorpse alebo Perdition Temple. Povedal by som, že „Gesundrian“ je dobrou kombináciou ich starého štýlu s Angelcorpse, riffy sú omnoho ostrejšie a hlavne technickejšie. Stále je tu prítomný opar krivolakých a kakofonických riffov, ale s tým, že si vedia do veľkej miery zachovať aj určitú zapamätateľnosť skladieb. Ono na prvé počutie sa vám možno bude zdať, že L Muir a J. Baldwin stratili všetku súdnosť a pri skladaní zrejme zošaleli prudkým lejúcim sa ohňom, tie riffy sú jednoducho príliš kruté a zákerné. Niekedy Angelcorpse pripomínajú až príliš, ale len v určitých okamihoch, riffoch, proste si zobrali od nich inšpiráciu a pretransformovali ju do svojich nesvätých myšlienok. Gitarovo sú doteraz na najlepšej úrovni, ťažko trhané riffy sa menia dosť rýchlo, no i tak sú skomponované slušne, veľa gitarových momentov je atonálnych, príde mi to akoby boli riffy potrhané a následne polepené s určitou diabolskou logikou, pôsobí to apokalypticky. Bicman C. Sinclair má čo robiť aby tieto gitarové manifestácie uhral, nie je vôbec jednoduché vytvoriť tempá do takýchto rýchlych a trhaných riffov, ale jeho práca je priam ukážková. Zvláda zamestnávať všetky druhy bubnov a činel, zdá sa, že jeho sada sa musí poriadne otriasať, veľmi imponujúce sú rýchle náklepy na rytmičkák, pôsobia marticky. Kopáky sú zväčša v neustálom boji o rýchlosť, lenže po rytmickej stránke novinka dospela do najťažšieho štádia kedy sa často aj spomaľuje a rytmika sa miestami mení rýchlo v takých intervaloch, že na prvé počutia to ťažko všetko odsledujete. Z tohto ohľadu sa dá jednoducho povedať, že chlapi idú tvrdo po komplexnosti, nahrávka je náročná nie len na hranie ale aj na počúvanie, potrebujete sa viac sústrediť a chce to veľa počúvať. Ich komplexnosť ale nie je prvoplánová, je len cestou k dosiahnutiu zdanlivého odporného chaosu, chaos je ich cestou! Podobne ako riffy, aj sóla prispôsobili módu Angelcorpse, technické, prepracované, chaotické, zbesilé! Celé to znie akoby sa na vás rútila tanková divízia na rozbahnenom poli, nátlak, deštrukcia, útok, smrť, aj napriek vysokej čitateľnosti je „Gesundrian“ barbarským počinom v inom ponímaní ako „Doom Cult“. Nedá sa ani hovoriť o nejakých hitovejších či vyslovene dominujúcich skladbách, mne osobne sa najviac páči predposledná Beast Atop The Trapezoid vďaka úchvatnej kompozícii a niektorým momentom, v tejto skladbe kapela pokúša osídla pomalosti možno viac ako inde, ale ono DIOCLETIAN dnes už dokážu zahrať aj pomalšie, no stále zákerne! Aj keď by sa dalo povedať, že novinka je doteraz ich „najpomalším“ albumom, postrehnete to len pri hlbokom počúvaní, pretože tie neúnosné decimačné rýchle nájazdy valcujú všetko živé a v kuse ste v tom, že sa na vás rúti masa chaotickej hrôzy. Vokál je taktiež veľmi podobný Petemu Helmpkampovi, jeho uhrančivé eeeeehhhh, uuurrhh...je jedinečné, podáva famózny výkon rovnako násilný a brutálny ako hudba. Posledná skladba Zealot´s Poison vás už len dorazí, je to smrť vo svojej najnepríjemnejšej podobe. Aj keď kapela toho nepriniesla až tak veľa nového, stále je to tvrdá a drastická jazda kvalitného a War Metalu.