DISMA „The Graveless Remains“, Profound Lore Records, EP´17, USA

Zdá sa mi, že novinkové EP „The Graveless Remains“ od amerických ťažkoodencov DISMA prešlo akoby bez povšimnutia, málo recenzií, na domácej scéne som nezaznamenal okrem správ vlastne vôbec nič, pritom materiál vyšiel ešte 31. marca. To čo sa v DISMA od debutu „Towards The Megalith“ zmenilo, že odišiel gitarista Daryl Kahan a preto sa gitary chopil Craig Pillard, no zároveň zostal aj na pozícii vokalistu. Druhou zásadnou zmenou je post bicích, Shawna Eldridgea nahradil zaujímavý Craig Smilowski známy z pôsobenia v Immolation s ktorými nahral „Dawn of Possession“ a „Here In After“! Spojenie oboch Craigov, jedného z Incantation a druhého z Immolation preto sľubuje vysoké očakávania z kvalitného old school Death Metalu. Škoda, že „The Graveless Remains“ je len dvoj skladbové EP s ani nie 14 minútovým hracím časom. To čo vám prvé vytrie zrak, je skvelý ťažký zvuk pôsobiaci ako nános hliny na vašom tele, jeho ťažobu cítiť ešte po dopočúvaní. Predovšetkým bicie znejú basovo, kopáky sú hlboké a duniace a zostatok sady je nepodobne naladený, určite potešia čisté činely, ktoré do tejto ťažoby dodávajú niečo iné. Craig rytmicky pocinkáva do pohrebných stredných rytmov a spoznáte ho predovšetkým vďaka zaujímavým kreáciám v prechodoch. Gitary majú tak trochu švédsky nádych, ale nie úplne, v tomto určite pripomínajú kolegov Funebrarum, ktorí hrajú veľmi podobný podladený Death Metal záhrobných manévrov a oni ešte viac experimentujú s HM2 zvukom. V tomto sa DISMA tak trochu odlišujú, aj keď je tu cítiť Incantation štýl, vďaka inak nazvučeným gitarám to neznie až tak okato. Prvá skladba The Graveless Remains je buldozér rútiaci sa strednou rýchlosťou, o to je však nezastaviteľnejší a nebezpečnejší. Riffy ponúkajú ako hnusné tremolá v ťažkom obale, tak aj sekanejšie, alebo sekané riffy, nechýbajú však ani trasľavé púšťané. Kompozične je všetko dobre zvládnuté, celá kapela sú Death Metaloví veteráni brázdiaci prašivé polia desiatky rokov. Skladba má zapamätateľný refrén, ale aj v riffoch je zaujímavá postupná melodika pravidelne klesajúca, alebo stúpajúca, tak trochu v harmóniách pôsobia ako niečo medzi starými Asphyx, Grave a Bolt Thrower. V skladbe dostane slovo aj basa, ktorá vás v jednom momente sama sprevádza kedy vypadnú gitary a takéto momenty vždy vyznievajú efektne a hlavne na živo. Druhý track Sempiternal Deformity začína až Doomovou rozkošou, teda lepšie pochopené rozkošou skazy. Riffy sú spomalené a zašpinené vojnovým blatom, ťahajú sa, lepia sa od krvi, postupne sa menia v stredne rýchlejšie, no stále máte pocit akoby ste sa po kolená brodili v nechutnom maglajze. Tu je ešte viac kladený dôraz na pomalosť, zahnívanie a zároveň ničenie, no ešte pred polkou skladby sa kapela nakopne a vychrlí zo seba rýchle a monštruózne hrozenie. Postupne sa skladba začne rozvíjať v o dosť väčšej miere ako prvá, dvojka má viac prepracovanú štruktúru a celkove je aj dlhšia o 3 minúty. Sempiternal Deformity mi príde ako bludisko záhrobného lomcovania v nejakej starej budove, kde v noci nie je všetko v poriadku. Hudba DISMA však nie je natoľko atmosférická ako napr. u Incantation, alebo ich verných tieňov Father Befouled. Neodovzdávajú do riffov tak veľa strašidelných a pochmúrnych pocitov, aj keď DISMA tiež tvorí hudbu, ktorá je jednoznačne negatívna. Pre Pillardovcov je dôležitejšia rytmická stránka, ťažoba a pomalosť. S radosťou však môžem konštatovať, že kapela vydala zaujímavý materiál a máme sa na čo tešiť, keď so Smilowskim vydajú plnohodnotný druhý album.