DISMEMBER "Indecent and Obscene", Nuclear Blast CD´93, SWE

DISMEMBER patrili k tým kapelám, ktoré robili každým albumom veľké kroky, aj preto znie "Indecent and Obscene" úplne inak než debut, nielen čo sa hudby týka, ale aj zvuku. Pritom v zostave nenastala žiadna zmena, dokonca aj štúdio zostalo nezmenené. Keďže debut bol extrémne hustý, toto CD je jeho pravým opakom, všetko sa akosi preriedilo, kompozícia je čitateľnejšia a vzdušnejšia, no podstatné je hlavne to, že si zachovali rovnakú brutalitu, agresiu a ťažkosť. Po negatívnych reakciách na ich násilné texty sa rozhodli ešte viac pritvrdiť, tak vycapili na obal rozpáraný hrudník plný vnútorností. Tento námet ich napadol po vzhliadnutí plagátu Jima Morrisona, len ho trochu vylepšili po svojom. Názov albumu si vzali z britských novín, ktoré o nich napísali, že sú nemravní a obscénni. Tentokrát točili v Sunlight štúdiu počas tuhej zimy 1992, pričom album vyšiel až o rok neskôr, 7. decembra 1993. Prekvapivo je to dodnes ich najpredávanejší album, čo mohlo byť spôsobené možno brutálnym obalom a väčšou prístupnosťou, pretože hudobne boli na vrchole s debutom. Pôvodná verzia obsahovala iba 9 skladieb, na reedíciu zaradili bonusovú skladbu Hill 112 a cover Beyond the Unholy Grave od DEATH. Natočili k nemu až 2 videoklipy, presnejšie ku skladbám Skinfather a Dreaming In Red. DISMEMBER sa nikdy netajili veľkým obdivom voči americkým Autopsy, preto riffovo vždy čerpali najmä od nich. Nebola to ale taká čistá vykrádačka ako sa to deje v dnešnej dobe, melodiku ťahali viac do Švédska čo im dodalo istú dávku originality. Boli podobne zruční ako ich staršie vzory z 80 tych rokov. Dave Blomqvist sa niečo podučil od Nicke Anderssona (Entombed), pridal trochu bluesových vplyvov od Mercyful Fate, čím vznikli unikátne sólové variácie párajúce brucho. Album začína bez najmenšieho upozornenia rýchlym nárezom a Mattiho výkrikom v skladbe Fleshless. Každý si hneď všimne zmenu v jeho vokálnom prejave, už nie je tak hlboko položený, ale zavítal do vyšších polôh, čím pridal hudbe viac agresie. Chrlí zo seba výjavy mučiarní a desivo mrazivých vízií. Ich recept je jednoduchý, všetko stavajú na riffe, následne pridajú druhú gitaru a nakoniec rytmickú sekciu. Bicie začnú meniť tempo a ukončia to ultra melodickým sólom. Neuveriteľne účinný recept. Duo Robert Senneback a David Blomqvist sa predbiehajú kto vystrúha zlovestnejší a nervydrásajúcejší riff. Občas sa do mixu dostane aj rytmickejšia sekcia ako napr. v skladbe Sorrowfilled, no veľa chytľavých stredných temp na album nezaradili. Najviac melodiky vychádza zo sól, ktoré vás zasiahnu ako blesk z čistého neba. Poslucháč je potom zvedavý aký ďalší magický kúsok vytiahnu z klobúka, lenže občas dolieha pocit veľkej podobnosti väčšiny skladieb, čo je najväčšia slabina tohto materiálu. Vrcholovým basovým momentom je intro k záverečnej hitovke Dreaming in Red prechádzajúcej do zlovestnej a ostrej nakladačky, ktorá v podstate sumarizuje album ako celok v najdlhšej kompozícii melodického čarodejníctva. Je to jediný opus vyčnievajúci pomedzi ostatné vďaka pomalšiemu tempu a atmosférickej nálade predznamenávajúcej koniec albumu. Matti Kärki je zúrivý ako nikdy. Zrejme bol ovplyvnený starými HM kapelami keďže refrén každej skladby je postavený na opakovaní jej názvu, to ich robí ľahšie zapamätateľnými a dodáva im určitú silu. Album je najmä o drvení, thrashových riffoch a pukovej rytmike ako to robili aj ich kolegovia Entombed, skvelá kombinácia melodiky a násilia. Veľmi im pomohla aj hlučná produkcia a surové znenie keďže zjednodušili kompozíciu po vzore "Left Hand Path". Výnimočnosť tohto CD spočíva aj v tom, že už nikdy nenahrali nič podobné, dokonca aj väčšina kapiel kopírujúcich tento starý švédsky HM2 štýl sa zamerala skôr na Entombed. Napriek väčšej jednoduchosti stále veľmi silný nástupca debutu, keďže sa priklonili k nespútanej a rebelsky násilnej obscénnosti.