DISSONANCE "The Intricacies Of Nothingness", self released CD´ 14, SK

Osud sa s najlepšou slovenskou techno DM bandou nemaznal, vydali jediný album "Look To Forget" (1994) a za chvíľu sa aj rozpadli, stal sa z neho však o to väčší kult. Zhruba po 15 rokoch sa znova sformovali a vyhlásili, že pracujú na novinke. Roky ubiehali, ale nič nové sa nedialo, aspoň z vonkajšieho pohľadu. Takmer každý už prestal veriť, že ešte niekedy vydajú nový materiál. Po asi 5 rokoch ticha sa ako blesk z jasného neba objavil na youtube. To, čo sa však z neho vykľulo, asi mnohých dosť prekvapilo.
DISSONANCE určite nie je kapela, ktorá by prešľapovala na mieste, ich hudobné obzory sú veľmi široké. Preto ani nemôže nikoho prekvapiť, že "The Intricacies Of Nothingness" už vôbec nie je taký ortodoxný ako debut. Zmenilo sa takmer všetko, vrátane techniky, tá zamierila do oveľa vyšších levelov. Preto môže novinka pôsobiť na prvý dojem prehnane technicky a virtuózne, dokonca aj pre technicky zameraných fans. Za touto fasádou sa ale skrývajú zaujímavé postupy. Pribudlo viac melodiky a ženských vokálov, ten dokonca hrá prvé husle. Všetko odspievala Adriana Dvorská a občas jej sekunduje Majo Mišík s growlingom. Jej farba hlasu ale nie je typická ako na väčšine metalových nahrávok, má ho dosť nízko položený, takže nepôsobí až tak výrazne rušivo, aj keď na druhú stranu takýto ťah od nich asi nikto nečakal. Spev je ale prehnane sofistikované slovo pre to čo tu predvádza, jedná sa skôr o recitácie textov, akoby kázala nejaké duchovné posolstvá v katedrále. Myslím, že sa skôr snažili prispôsobiť jej prejav aby lepšie zapadol do takejto technicky náročnej produkcie. Ďalším nečakaným prvkom je použitie husľových partií, ktoré nahrala Barbara Barros. Prekvapivo ani tie veľmi nevytŕčajú z celej produkcie, len pomáhajú doplniť zvláštnu atmosféru. Ak by som mal ich hudbu prirovnať k nejakej veličine, na prvé miesto by som postavil jednoznačne Atheist a ich album "Elements". Napr. úvodné riffy posledného tracku Variation VIII on poem Arhan sú akoby vystrihnuté zo skladby Water. Celkove aj nálada melódií pôsobí veľmi abstraktne, občas až surrealisticky, presne v duchu ateistických elementov, ale vďaka ženskému spevu a husliam je to posunuté niekde inde. U ateistov bola výraznejšia atmosféra, tu prevažuje skôr technická progresia. Občas sú zmeny tempa fakt husté, jazzové inšpirácie sa u nich nezaprú. Nahrať ich by bolo dosť náročné pre väčšinu bicmanov, preto sa asi radšej rozhodli pre automat. Ako vždy, pri klepačkách je veľmi cítiť umelý zvuk, ale pri normálnych ani nie. Tešiť sa samozrejme môžu aj priaznivci basovky, dostala tu väčší priestor než kedykoľvek predtým. Majo si občas strihne aj sólové brejky, ktoré vyniknú hlavne pri púšťaných riffoch. Na tomto materiáli je zaujímavé, že 2 skladby vznikli ešte v dobe po rozpade, kedy si Márius skúšal tvoriť niečo nové, konkrétne prvá a siedma. Vôbec to však nie je poznať, ak by som o tom nevedel, nič by som si ani nevšimol. Práve druhá zmienená Variation VII on poem Interpreter sa vyznačuje skvelým feelingovým sólom, to sa fakt podarilo.
Nahrávalo sa v domácom štúdiu, pričom mix a mastering prebehol pod vedením Stana Valáška v štúdiu Šopa z Lipova. Vydali si ho na vlastné náklady a teraz sa uvidí či sa ho chytí nejaký label aby mohli spustiť masívnejšiu kampaň. Podľa vyjadrenia kapely majú na pláne pokračovať a už pomaly pracujú na skladbách pre tretí album. Horšie to však zatiaľ vyzerá so živými koncertmi, tam sa zrejme nedočkáme. Pre mnohých to bude dosť silná káva na strávenie, ale pre otvorených technikov dosť zaujímavá jazda s vynoveným prístupom.