DODECAHEDRON „Kwitessens“, Season of Mist Underground Activists, CD´17, HOL

Holandsko zas neplodí tak veľa extrémov ako mnohé iné krajiny, samozrejme holandský Death Metal 90tych rokov je veľká vec, no mnohé z tých legendárnych kapiel už neexistujú, alebo existujú v podivných existenciách. DODECAHEDRON je kapela v ktorej účinkujú dvaja bývalí členovia Exivious, čo bola dosť technická partia s Jazzovými vplyvmi do Metalu, myslím, že sa niečo prenieslo aj do tejto kapely. Musím priznať, že Exivious som príliš nepočúval a debut DODECAHERDON „Dodecahedron“ nemám úplne napočúvaný, kapelu som však videl na Brutal Assaulte a bol to celkom slušný hudobný zážitok. Táto partia sa snaží boriť hranice medzi žánrami, je tu počuť všeličo, ale nie je to príliš výrazné. Nie je to tak okaté lámanie ako napr. u Atheist „Eelements“, kde počuť aj Death / Thrash aj Jazz či Sambu. Holanďania ponúkajú zvláštny mix na poliach chaotického Black Metalu po vzore Deathspell Omega, primiešavajú prvky industriálu a kto vie čoho ešte. Rozhodne to ale nie je ten šialený Black Metal ako v prípade francúzskych, alebo islandských kapiel, ale snaží sa tak aspoň tváriť. Z týchto žánrov sa snaží vyťažiť veľa z chaosu a atonality, ale DODECAHEDRON sú dosť „hudobní“ na jednej strane, na druhej strane hrajú presne ako mašiny, čiže spájajú dokopy niečo ako námety Gigerových obrazov. Je počuť, že je všetko hrané ľudskou rukou, vedomím, ale tá presnosť je natoľko šialená, až ma otravuje. Nikdy som neprišiel na chuť industriálnej hudbe, dokonca ani keď bola len ako prvok v Metale. A tu bude asi koreň zla, prečo nový album na mňa nezapôsobil. Chápem tú originalitu s ktorou sa pokúsili prísť a musím uznať, že do veľkej mieri sa im to aj podarilo, ale originalita nie vždy musí znamenať aj úplný krok vpred, niekedy z toho môže číhať prvoplánovosť a snaha šokovať. Viem si predstaviť, že „Kwitessens“ bude pre mnohých vrcholným dielom, nápaditým a šialeným. Ich chaos nie je tak okultný, alebo obludný ako to cítiť u Black Metalových kapiel, ale skôr vedecký či matematický. Samozrejme na chaos možno nahliadať mnohými spôsobmi a toto je jeden z nich, riffy sú dokonale zahraté s presnosťou ako stroj, bicie dávkujú nekompromisné údery až by si jeden myslel, že použili automat a basgitarové linky si ženú svoje dráhy ako po obežnici. Takto koncipovaná hudba mi skôr pripomína poviedku Pikestaffov prípad od Algernona Blackwooda, kde istý Pikestaff pomocou zložitých matematických výpočtov dokázal prelomiť brány reality a iných druhov realít až sa napokon ocitol v zrkadle, za zrkadlom, za bežným vnímaním našej reality a pritom ešte trochu dokázal komunikovať. Áno, aj Lovecraft v Snoch v čarodejníckom dome sa pod týmto vplyvom Blackwooda nechal inšpirovať, ale tu to malo skôr okultný význam a tu je ten hlavný rozdiel medzi oboma autormi a hudbou DODECAHEDRON a inými chaos BM kapelami, aj keď výsledok môže byť podobný, alebo dokonca totožný. Príde mi akoby sa táto holandská partia pohybovala v akomsi kyber priestore a pomocou techniky a šialenstva vytvárali zvláštnu atmosféru, no nakoniec sa stratia vo vlnovom poli kdesi nevedno kam, čo môže akoby dokazovať úplný záver poslednej skladby Icosahedron – The Death of Your Body. Na skladby sa dá celkom v pohode zvyknúť, na to že sa jedná o atonálnu hudbu narúšanú industriálnymi pazvukmi a čudnou strojovou rytmikou, či šialenými vokálmi M. Eikenaara. Môžem dokonca povedať, že niektoré pasáže skladieb sú dosť chytľavé a svojské a aj po dlhšom období nepočúvania budete vedieť, že sa jedná o túto bludnú kapelu. Napr. v skladbe Tetrahedron sú zaujímavé harmónie, na jednej strane chytľavé a harmonické, na druhej je v nich niečo znepokojivo chaotické, no tie sa však časom strácajú vo víre nepríčetnosti a skladba kulminuje na mnoho smerov. Podobne výkyvy však nájdeme skoro vo všetkých skladbách, niečo ma na ich hudbe priťahuje a niečo zas odrádza, ale to som napísal už v prvej polke. Hudba je to rozhodne komplexná s ťažkými štruktúrami a pozoruhodnými hudobnými výkonmi, obsahuje aj miesta kde cítiť zvoľnenie, zníženie rýchlosti, pritlačenie viac na atmosféru. Ak by som mal „Kwitessens“ hodnotiť čisto len z hudobného hľadiska, určite ide o špičkovú formu podania, no žánrovo to u mňa trochu padá, čiže je to taký rozporuplný album. Alebo inými slovami, nie je to tá hudobná chémia, ktorá ma fascinuje tak, ako okultný chaos.