EMBALMER „Emanations From The Crypt“, Hells Headbangers Recrods, CD´16, USA

EMBALMER v 90tych rokoch, zaujímavá kapela s prehnitou kompiláciou „There Was Blood Everywhere“, strach, šialenstvo, odpudzujúce pohľady nemŕtvych, márnice plné nakazených tiel a nočné besnenie niečoho nepomenovateľného. Kapela sa vydala tak trochu v stopách starých Autopsy, Impetigo, Cannibal Corspe, strašidelný Gore Death Metal so zdravou prímesou Grindu. O obal sa postaral Wes Benscoter, kultová záležitosť pre veľa starších fans tej doby. Druhý album „13 Faces of Death“ mňa osobne sklamal, už to nebol ten poctivý a nechutný EMBLAMER s hrozným zvukom, ktorý akoby vyliezal zo skúšobne, ktorú samozrejme museli mať niekde v neprevádzkovanej márnici. Novinka „Emanations From The Crypt“ sa snaží nadviazať práve na ich staré veci, ktoré boli zaznamenané na spomínanej kompilácii. Dokonca mi to príde akoby sa snažili čo najbližšie navodiť atmosféru toho smrteľného chuchvalca hnusu a čiastočne sa im to aj darí. Najväčšou zmenou oproti ich druhému albumu je, že sa zas vrátili k dusivým a psychopatickým vokálom, ktoré čítajú ako najspodnejšie stokové kanály v bublajúcom hrnci plnom nechutných zvyškov ľudských tkanív, sadla a ďalších prímesí. Taktiež hrozivo kričiaci jačák, mám pred sebou výkrik mŕtvoly z filmu Dead & Buried, keď v momente ako obhliadač stanovuje príčinu smrti, nebožtík bolestne vykríkne! Aj z riffov cítiť že sa snažili vrátiť niekedy do 90tych rokov, striedanie tremolo zdegenerovaných pološialenstiev s bastardickými Death Metalovými zverstvami im celkom ide. Dokonca dochádza aj na povestné pomalé Death Metalové pasáže, ktoré robili zlú krv na „There Was Blood Everywhere“ , napr. v titulnej Emanations From The Crypt. Do týchto odpudivo pomalých hrobovín sa vkladá mŕtvolné kloktanie nebožtíka, len tá atmosféra už nie je tak strhujúca a morbídna. Chýba mi väčší ťah pece, aj keď podobnosť s kompiláciou je celkom autentická. Chýba mi sila skladieb, väčší cit pre strašidelné momenty a lepšie komponovanie, ktoré im kedysi šlo omnoho lepšie. Teraz je to skôr taký old school Brutal Death Metal s Grindovými nájazdmi, kde sa občas vyskytnú spomalovače, jednou z najpodarenejších je určite The Casket Call. Tu konečne cítim starého ducha EMBALMER, divná melódia, chorobné vokály ako z kroniky smrti, trasľavé riffy ako od Black Sabbath, záhrobie, krv v očiach, kvílivé sólo, ktoré prináša závan hnilobného odéru, najpomalšia a najatmosférickejšia skladba albumu. Škoda, že týchto pomalých variácií na tému zuhoľnatená mŕtvola vzdychá v agónii tu nie je viac, pretože tieto momenty im dnes sedia lepšie ako tie rýchle. Skladby si držia klasické časomiery do troch minút, sem tam to dokonca aj prekonajú a šplhajú sa tesne nad, alebo sa dotýkajú až štyroch minút. Ale aj napriek tomu je mi EMBALMER dnešných dní bližší než rôzne prehnane technické Brutal Death Slam vyplachováky, kde už ide často viac o šport ako o hudbu. Rozdiel medzi kompiláciou a novinkou krásne dokumentujú aj obaly oboch diel. Tak stará kompilácia má úžasne vypracovaný obal, desivý námet a s patričnou atmosférou a slušným umeleckým potenciálom. Novinka ponúka po tejto stránke gýčový gore nezmysel, ktorý môžeme vidieť aj u iných gore kapiel so slabou umeleckou výpoveďou a žiadnou atmosférou, presne ako aj hudba. Samozrejme „Emanations From The Crypt“ má aj výborné momenty a niektoré dobré skladby, ale ako album sa jednoducho na „There Was Blood Everywhere“ nechytá. Zdá sa, že kapela bola kedysi viac napojená na chorobnú a strašidelnú frekvenciu, jemne načúvali svojim vnútorným víziám a dokázali ich autenticky previesť cez svoje nástroje k poslucháčom. Dnes je to skôr len rytmická hudba s akou takou atmosférou a patričnou brutalitou. Sympatické ale je, že znejú ako z 90tych rokov a nie ako nejaká súčasná moderná hrôza.

------------------------------------------------------------------------------------------

EMBALMER "Emanations from the Crypt", Hells Headbangers Records CD ´16, USA

EMBALMER je zvláštna kapela v tom, že vydávajú albumy asi raz za 10 rokov. Síce "There Was Blood Everywhere" bola len kompilácia starých demo skladieb, ale dá sa považovať aj za plný debut. Keď si ho vypočujem teraz po 20 rokoch, stále má prekvapujúco rovnakú silu ako v dobe keď vyšiel, čo svedčí o jeho ohromnej sile, jednoducho aj čas je naň krátky a nedokázal ho zdolať. Je len samozrejmé, že po toľkých rokoch nemohla vydržať rovnaká zostava a nastalo v nej veľké zemetrasenie po ktorom zostali len 2 členovia, bicman Roy Stewart a gitarista Don Wolff. To sa muselo zákonite odraziť v hudbe a môžem povedať, že novinka je hudobne iná než staré materiály. Nahrávanie, mix aj mastering prebehli v jednom štúdiu, presnejšie Brainchild Studios v Lakewood, Ohio.
Prvé správy pred vydaním novinky hovorili, že sa plánujú vrátiť ku svojim koreňom, tak som očakával niečo na štýl "There Was Blood...", dokonca bicman Roy použil bicie, ktoré má ešte z roku 1988 a nahrával s ním všetky nahrávky. Lenže až taký veľký návrat k "There Was Blood..." sa nekoná. "Emanations..." sa nesie v drvivej väčšine len v rýchlom, až grindovom tempe, trochu na štýl DERANGED. Väčšina skladieb sa pohybuje v časovom rozmedzí okolo 2 minút. Predošlý "13 Faces of Death" bol prešpikovaný hororovými intrami a teraz sa rozhodli udrieť tvrdou päsťou na štýl SLAYER, čiže veľmi krátke, nekompromisné skladby a polhodinová dĺžka albumu. Hneď prvá nálož Dead Female Stalker odpáli túto devastáciu bez intra v grindovom náklepe, do toho freneticky chaotické sóla a 2 druhy vokálov. Takto by sa dal v podstate zhrnúť celý materiál nebyť 2-3 výnimiek. Prvou je titulná Emanations from the Crypt kde zaradili zopár pomalších temp, riffov a sól na začiatok a koniec skladby. Hlavnou výnimkou je ale šiesta The Casket Calls so strašidelnými riffmi. Táto jediná by sa dala označiť ako návrat k "There Was Blood...". Embalmer boli vždy typickí utopeným a špinavým zvukom gitár, lenže tu sú už dosť prečistené a hlavne presvetlené. Samozrejme len oproti debutu, pre progresivistov je to stále nezrozumiteľné zahuhlané bahno. Tiež poteší návrat k starým éčkovým grciakom aj napriek tomu, že majú nového vokalistu Paula Gorefienda. Predsa len, kedysi mali vokály ale ešte ďaleko viac vyšinuté, akoby výkriky mŕtvol v poslednom predsmrtnom štádiu. Treťou výnimkou je posledná They Can Smell Our Blood, čo je vlastne len znovunahratá skladba z predošlého záseku. Tieto 3 spomenuté skladby považujem za vrchol albumu a nebyť ich, bodovanie by šlo ešte viac nadol.
Vývoj Embalmeru ide zvláštnym smerom, ale po veľmi silnom začiatku to majú kapely o to ťažšie. Čo sa týka brutality a rýchlosti, v tom by dostali plný počet, ale čo z toho keď zabúdajú na iné podstatné veci ako napr. zmeny tempa, alebo častejšie spomalenia, takto pôsobia veľmi monotónne, nič tu poslucháča neprekvapí. Atmosféricky sa tiež veľmi nevytiahli až na pár výnimiek. "There Was Blood".. bol pravý pivničný, zatuchnutý gore Death Metal, ktorý zasýtil všetkých 5 zmyslov. Každá skladba mala rýchle aj pomalšie sekvencie. Novinka nedosahuje ani polovicu jej makabróznej atmo, zmasakruje len vaše telo a uši, nič viac. Nebyť starej znovunahratej They Can Smell Our Blood a outra, materiál by trval takmer 25 minút, čo je po jednej dekáde veľmi málo. Uvidíme či sa podarí návrat po druhý krát, ale to si musím počkať asi až do roku 2026.
Storm 7