ESKHATON „Omegalitheos“, Lavadome Productions, CD´18, AUS

ESKHATON samozrejme s poctivosťou sledujeme už od ich počiatkov a rozhovor s nimi bola lahôdka, dúfam, že nie len pre nás. Austrália celkove ponúka rôzne Death / Black besy a ohavnosti, no ESKHATON sú dnes ešte v lepšej forme než kedykoľvek predtým. Oba predchádzajúce albumy síce vôbec neboli zlé, no novinka „Omegalitheos“ je prekročením vlastného tieňa. Prvé vypočutia boli trochu mätúce, keďže ich hudba je doslova tlakom a nestrčili by ste tam ani špendlíkovú hlavičku. Zovšadiaľ sa na vás rúcajú obrovské portály, voda sa vylieva zo svojich korýt a z neba padajú organické sračky nedefinovateľného charakteru. Ich hudba je ako prírodná, ale aj kataklizmatická pohroma, deštrukcia a pomätenie démona. Austrálčania si na nás prichystali poriadne tvrdý oriešok, takéto albumy zväčša skončia po pol hodine masakru, no „Omegalitheos“ sa pomaličky ťahá k hodine.
Riffy stelesňujú hladinu chaosu, v riffoch je niekedy sa dosť ťažko orientovať, pretože tu sa snúbi technika, komplexnosť, ale aj atmosférický presah, a to všetko prehnané cez filter brutality. Vypočujte si napríklad krátku Elu Azag, ktorá má necelú minútu, zavalí vás psycho, surrealizmus, temnota, tak krátko a tak veľa povedané. Melodika, ktorou v určitých momentoch ESKHATON disponujú, mi príde zvrátená a šialená, toto nie je pre uši každého, na toto treba náturu a cit pre počúvanie intenzity. Riffy sa menia niekedy akoby s otáčaním vetra, v sekunde sa deje niečo úplne odlišné než tomu bolo chvíľu pred tým, no ak budete pozorne počúvať a albumu dáte viac času, vniknete do zvláštneho systému komponovania. Toto je zásadný kľuč pre „Omegalitheos“, treba mu venovať omnoho viac času než iným nahrávkam, aj to ešte nikomu nezaručí, že nahrávku zhltne, ale ono vás to určite pohltí, či už v dobrom, alebo zlom. Niektoré riffy sú úplne akoby mimo priestor a čas, iné zas volajú po dychtivej a grotesknej zhubnosti, prinášajú strašidelný a dunivý mor z pradávnych čias aj z hlbín zeme, aj z diaľok pravesmíru. Je celkom ťažké opisovať čo všetko sa tu deje po gitarovej stránke, je to bludné opantanie a často vás to môže zaviesť do slepej uličky a vy sa buď otočíte späť, alebo tam vypustíte dušu. Je aj celkom ťažké kapelu zaškatuľkovať, jednoznačne prevláda Death Metal hrubého charakteru, taktiež koketujú s Brutal Death Metalom typu Internal Suffering, či Melektaus, na druhú stranu nemajú ďaleko ani od Portal, Abyssal, Antediluvian a podobne. Je to moderná vetva brutálnejšieho Death Metalu bez trápnych slamovačiek, či groove chujovín, ESKHATON sa držia čisto remesla smrti bez toho, aby museli pridávať zbytočné trendové prvky. Práve vďaka tomuto často prekvapia silnou atmosférou, ktorá niekedy nemá ďaleko od mýtusu Cthulhu, privolaním niečoho neznámeho z hlbín šialenstva čo má za následok katastrofálne následky na ľudskú rasu. Pritom to celé mohol spôsobiť malý ezoterický kult odrezaný od zvyšku sveta prebývajúci v odľahlom dome, pri účelnom rituáli. Gitarové sóla vôbec nemajú kompozičnú predprípravu riffov ako to býva u „hudobnejších“ Death Metalových kapiel, tu sa sóla zjavujú v akomkoľvek okamžiku ako blesk, zväčša v totálne rýchlom prstolamovom a technickom ošiale, krátko, no poriadne extrémne. Celkom dobre hodnotím výkon vokalistu Invokocidea, jeho hrdlo dobre znáša extrémny prejav a má zaujímavé zafarbenie a techniku „spevu“, nepôsobí obyčajne Death Metalovo a už vôbec nie s najnudnejším gutturalom, síce jeho prejavu chýba trochu viac variability, ale určitá démonická posadnutosť cítiť a jeho prejav sa dokonale hodí k produkcii ESKHATON. Album „Omegalitheos“ nie je jednoduchá záležitosť, je vyslovene určený pre špecifické publikum holdujúce tak ako chaotickej brutalite, tak aj zvrátenej temnej atmosfére, čo sa pre mnohých môže navzájom vylučovať. Skladby nie sú cielene silné v okamžikoch, alebo celkoch, hudbu tohto telesa treba vnímať ako mŕtvolný koncept a takáto hudba môže dobre vyznieť ako v aute, tak aj v prírode, či na schátralých opustených miestach.