„Mít rád lidi a milovat lidi to je celé tajemství a snad jediný recept na štěstí.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Nie som veľkým fanúšikom Doom Metalu všeobecne, skôr len niektorých výnimočných diel, ktoré dokázali pohltiť moju pozornosť obzvlášť nadpriemernou mierou tajomnosti, mystiky, či strašidelnej estetiky v harmóniách. Práve Nóri FAUSTCOVEN dokážu hrať tento žáner spôsobom, ktorý je vážne nepríjemný, tajomný ako zakrádajúca sa postava poza hroby nočného cintorína, jednoducho cítite, že chémia je správne namiešaná a atmosféra sa dá krájať na kocky. Musím priznať, že s FAUSTCOVEN sa stretávam prvý krát práve na ich už štvrtom albume „In The Shadow of Doom“. Povedal by som však, že nejde o typický Doom Metal naplnený cez okraj melanchóliou, smútkom, trúchlením, v ich hudbe nachádzam skôr negatívne pocity, temnotu, tajomnosť a záhadu v ich podivných melódiách. Je cítiť, že kapela je ovplyvnená skôr rannými spolkami ako Black Sabbath, Trouble, alebo Candlemass, no aby toho nebolo málo, prilievajú Black Metalové ingrediencie, hlavne vokalista nie je žiaden depresívny chmuľo opíjajúci sa v melanchólii, jeho prejav je absurdne temný a hrozivý, má omnoho bližšie k pomalším Black Metalovým vokalistom. Hlavnou devízou FAUSTCOVEN je silný songwriting, aj keď sa riffy často točia v každej skladbe dokola a opakujú hlavný litemotif, ono to v takto ponurej hudbe ani inak veľmi nejde. A bolo by to aj tak úplne zbytočné, pretože počúvať tie melódie dokola je očarujúce a práve v tom je mágia ich hudby. Prvé tri skladby sú priam pilierom celého diela, sú hypnotické a bludné, akoby som sa točil dokola v zakliatej budove, a stále si neuvedomoval, že sa všetko opakuje neustále dokola, až do nekonečna. V ich harmóniách sa zlučuje vážnosť so zmyslom pre dramatizáciu okamihu, tajomná a ponurá je každá sekunda, akoby ste v očakávaní tušili, že sa niečo zlé stane v každom okamihu. Hudba je celkove zlovestná, necítim tu žiadne pozitívne vibrácie či nálady, preto vnútorný charakter je Black Metalový a nie Doom Metalový, Doom Metal tu vyznieva iba na povrchu. Pretože pomalosť nie je všetko, myslím, že fanúšikovia klasického Doom Metalu ako My Dying Bride, alebo Anathema môžu toto dielo správne nepochopiť. Myslím si, že ak by zrýchlili tempá riffov a rytmiky, vzniklo by z toho čisto Black Metalové dielo, ale tým by sa stratila tá tajuplná pochmúrnosť, ktorá je základnou črtou „In The Shadow of Doom“. Zaujímavý je aj zvuk albumu, nevyznieva vôbec priamočiaro a ostro, má skrytý význam, ako pozeranie starého filmu, kde treba hľadať viac ako za vizuálnom, treba vnímať dialógy a to, čo je za nimi. Pôsobí celkove starobylým dojmom, akoby ste prepojili Black Sabbath so zvukom niektorých kapiel zo skorých 90tych rokov, je to dosť nezvyčajné. Zaujímavá je súhra gitary a basgitary, gitara znie otupene a basa má zas výrazný kovový zvuk, no ten nevyčnieva cez šesťstrunovku, skôr akoby upozorňovala na riffy a dodávala im ešte tajomnejšiu moc. Prvé skladby sa mi zdajú viac jednoduchšie v štruktúrach a niekde od štvrtej akoby sa viac začínali prehlbovať do zložitejších, no zas nečakajte nejaké ťažké kompozície. Zaujímavou skladbou je predposledná As White As She Was Pale, kde na konci možno počuť fúkaciu harmoniku. Väčšina ľudí si pri predstave na tento hudobný nástroj premietne nejaké folk prevedenie, no to, čo tu stvorili s týmto inštrumentom, by sa bez problémov hodilo aj na pohreb. Posledná Quis Est Iste Qui Venit je najdlhšou kompozíciou, atmosféricky sa viac vracia k prvým skladbám, opantáva, zneisťuje, cítite jemné mrazenie v zátylku, ťažké a ponuré údery na klavír len podtrhujú skľúčenosť. FAUSTCOVEN je tým typom kapely, ktorú vždy rozpoznáte, vytvorili si vlastnú cestu, aj keď to nie je originalita sama o sebe, no svojou osobitosťou a podaním sú zaiste zaujímavým zjavom.
FAUSTCOVEN „In The Shadow of Doom“, Nuclear War Now! Productions, CD´18, NOR


8/42:53/ 8,5                                              Mortuary


https://faustcoven.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]