GEVURAH „Sulphur Soul“, Profound Lore Records, EP´18, CAN

Štyri nové skladby ako EP, to je výsledok najnovšieho počinu kanadských GEVURAH. O tejto kapele sme sa doposiaľ zmieňovali len v správach, no je čas predstaviť podrobne aj ich hudbu. GEVURAH je dvojčlenná kapela, pričom A. L. obsluhuje gitaru a basu a X. T. tiež gitaru, bicie a vokály. Neviem čím je to spôsobené, no túto nahrávku som musel vstrebávať omnoho dlhšie než iné materiály od podobných kapiel. Kým som si „Sulphur Soul“ napočúval, zistil som, že mi to trvalo snáď 4 krát dlhšie. Pravdepodobne to bude zložitejšou melodikou, alebo menej prístupnými harmóniami. Nie, že by ich štýl harmónií bol nejaký klenutý, alebo zložito vytvorený, skôr charakter melodiky je ťažko prístupný pre moje osobné vnímanie. Keď počúvam „Sulphur Soul“ teraz, melodika mi vôbec nepríde nijako ťažká, no nájsť k nej kľuč bolo to najťažšie. Povedal by som dokonca, že harmónie sa mi zadajú celkom jednoduché, odvíjajú sa v pomalších motívoch (nie Doom!!!), no o vyslovene melodickú hudbu nejde. Najčastejšie sa v gitarách opierajú o tremolo techniku, využívajú dve linky. Tie sa kľukatia a prelínajú medzi sebou, no netvoria medzi sebou až taký kontrapunkt akoby sa mohlo zdať, no sú zdatne premyslené. Ak sa sústredím na obe spolu, sú celkom zložito skomponované, a fakt sa potrebujete sústrediť, aby ste si podrobnejšie všímali väzby medzi nimi. Obe majú podobný charakter čo sa týka tonality, je to akési temné chvenie v melancholickom móde, no pocity sú zničujúce. Možno by som ich mohol tak trochu prirovnať k Barshasketh, alebo Aosoth, aspoň pre približné vodítko. Ich hudobné motívy nie sú príliš variabilné, skôr sa točia okolo zahmlených plaziacich sa zákutí temnoty, negatívnosť je prvoradá. Ich bezútešné bzučanie vytvára na poslucháča dramatický ťah, pôsobí ťaživo a dokonca si všímam akoby prelínanie reálnosti s transcendentálnom. V jednotlivých skladbách rozoberajú pozemské živly čo by mohlo celkom spolu súvisieť, no oni na ne nazerajú z ezoterického hľadiska. Najväčšie vypätie emócií cítim v poslednej skladbe Black Sun Thaumiel, myslím moment, kedy sa X. T. oprie na vokáloch naplno a gitary s ním rezonujú vo vírivých špirálach, tak trochu mi to pripomína islandské akty ako Svartidaudi, alebo Misthyrming. GEVURAH však oproti ním nepoužívajú vyslovene disharmonické blúznenie, samozrejme na oko to tak vyzerať môže, ale ak sa dostanem do väčšej hĺbky, jednoznačne presakuje harmonická tonalita, aj keď bolestivá a zdrvujúca. Bicie idú v súmernom toku voči gitarovým figúram, málokedy narazíte na tlakové momenty, no X. T. dokáže aj v pomalších, alebo stredne rýchlych tempách dbať na hustotu hrania, dobré komponovanie a dynamiku. Dynamika bicích však nepreráža akútnym spôsobom ako napr. pri starých Deicide, skôr idú tlmene v pozadí, no ich práca je účelová a dobrá. Štýl bubnovania je technickejší, nejde o jednoduché beaty, povedal by som skôr, že z tohto nástroja ide komplexnosť. Taktiež sa treba pristaviť pri vokáloch samotných. Zabudnite na nejaké Black Metalové krákanie ala starý Burzum, alebo Dark Throne. Tu sa farbí v úplne iných vodách, X. T. dáva do popredia zúfalosť, bolesť a naliehavosť. Jeho slovám je dobre rozumieť, pritom vyznieva extrémne, ortodoxne Black Metalovo a má skvelý ťah v hrdle. Svojim prejavom a osobitosťou tak hudbu GEVURAH posúva ešte o level vyššie, ide o moderný spôsob vokálov, ktoré ale za tým klasickým, depresívnym, mŕtvolným kričaním vôbec nezaostáva. GEVURAH jednoznačne patria medzi výrazných predstaviteľov modernej línie Black Metalu, ich skladateľský um, hráčske schopnosti, spôsob dosiahnutia hustej atmosféry, formou podania, sľubujú solídnu budúcnosť. Myslím, že ich ďalší album bude ešte väčšia hmota a ešte spirituálnejší zážitok, než „Sulphur Soul“.