GHOULGOTHA „To Starve The Cross“, Dark Descent, CD´16, USA

GHOULGOTHA sa už stáva celkom známym pojmom v undergrounde, majú za sebou celkom zaujímavé nahrávky ako Demo, Ep, alebo Split a hlavne debut z minulého roku „The Deathmass Clock“, ktorý odo mňa dostal celkom slušné zúčtovanie. Novinka mala byť zrejmým ukazovateľom či sa chlapi vydajú nejakou inou neznámou cestou, alebo zostanú pri svojom špecifickom spôsobe Death / Doom Metalu. Vyhráva variant druhý, chlapi pokračujú v tom, čím započali už od svojho začiatku a zdá sa, že v budúcnosti to ani nehodlajú meniť. Popravde sa ani nečudujem, ich spôsob pomalého a atmosférického Death Metalu je celkom ľahko rozpoznateľný. Už pri prvom počúvaní „To Starve The Cross“ mi bolo jasné, že znova sa prepadávam škaredým spôsobom do hlbočín neznámych svetov, kropaje potu na čele z toľkej hmotnej, ale aj spirituálnej hrôzy. GHOULGOTHA niekedy pracuje s veľmi jednoduchými melódiami, niekto by mohol povedať že až s detinskými, no je to ich spôsob vyjadrenia. Spomeňme si ale, aké stiesňujúce melódie z hracích skriniek v rôznych starších hororoch dokážu navodiť fakt nepríjemnú atmosféru, presne takto pracujú aj títo Amíci, len to hrajú trochu tvrdšie a záhrobnejšie. Znova tu máme album, ktorý je preplnený ťažobou, gitary sú hlboko podladené a skoro všetky tóny vyznievajú ako posledný pochod pred pohrebom. Ich klasickým postupom je prechádzať z jednoduchej melódie pomalého rázu, do tónovo vyšperkovaného rýchlejšieho tónovania, ktoré je často zostavené systémom psycho. Z tohto vznikajú rôzne divné nálady, často protichodné a náhle, ale o tomto je GHOULGOTHA! Často mi ich hudba pripomína nejaké bizarné obludárium, alebo živé panoptikum čudných vecí o ktorých zmysle sa môžte dohadovať, alebo môžete použiť svoju fantáziu na dedukciu. Rozhodne ale pohľad do kryštálových vitrínok a do stien vyhĺbených výkladov za sklom nie je príjemný, ťažko určiť či sa jedná o dávno mŕtve tvory, alebo o polomechanické parazity, pretože ich tvary a materiál nepripomínajú nič nám známe. Priestory sú stiesnené, slabé červené svetlá pôsobivo osvetľujú jednotlivé bizarnosti a všade prítomný chlad akoby tie veci držal zakonzervované. Kapela sa odráža skôr od európskeho Death Doomu, predovšetkým tu cítiť Švédov Decomposed, alebo súčasných Hooded Menace, Unholy, ale aj starý zabudnutý americký kult Mythic. Dôraz na melódiách môže byť daný aj majstrami ako Demilich, Demigod, či Timeghoul. Z nich si berú onú pradivnú sci fi atmosféru, v ktorej sa bijú prvky bizarnosti, grotesknosti a hrôzy. Na to, v akých pomalých tempách sa kapela pohybuje, je ich rytmika celkom rozoklaná a ponúka nevšedné riešenia, často sa C. Koryn pokúša držať zvláštne tempá, na ktoré je ťažko bangrovať, niekedy bubnuje úplne nepredvídateľne a zdanlivo chaoticky, inokedy je jeho hra nauseálne pomalá. Celková melodika je dosť silná, rozhodne nie je album problém napočúvať, horšie je, kto si z tejto pokrútenej melodiky aj niečo odnesie. Skúste si to napočúvať a potom zapískať nejaké partie, budete vyznievať ako hudobní diletanti, pritom na albume to znie skvelo! Gitary zväčša hrajú spôsobom takým, že jeden gitarista vždy drží najspodnejšie a najťažšie polohy a druhý gitarista neustále manévruje vo vyšších polohách, využívajúc pritom rôzne vyhrávky a bizarné riffy, rozhodne nekonvenčný spôsob v Metale. Vokál W. Sarantopoluosa je ultra hlbokým growlingom, a on mi príde akoby bol jedným z tých podivných exemplárov naložených v nejakom hybridnom náleve a keď sa v obludáriu nik nenachádza, vychádza z neho bublajúci extatický monotónny grciak.
„To Starve The Cross“ zrejme nebude prelomovým ani komerčne úspešným albumom, ono celkove tento žáner nemá príliš na ružiach ustlané a GHOULGOTHA sú navyše oproti iným podobným kapelám ešte viac uletenejší, divnejší a extrémnejší. Mne ich odpudivé tóny ale imponujú a rozohrávajú so mnou nepeknú hru tam dolu, v podzemí, medzi exemplármi...