GOREPHILIA „Severed Monolith“, Dark Descent Records, CD´17, FIN

GOREPHILIA sa venujeme už dlhšie, prekopali sme sa ich starými vecami ako EP „Ascend To Chaos“ a hlavne ich debutovým albumom „Embodiment of Death“ z roku 2012, no až dnes tu máme konečne ďalší hnusný plod „Severed Monolith“. Takže poďme tento plod trochu vypitvať a pozrieť sa na jeho vnútro trochu bližšie. Fínska scéna bola vždy špecifická so svojimi kapelami, vždy boli tak trochu iní než kapely zo Švédska, alebo Nórska, či Dánska, ale GOREPHILIA nepatria medzi klasických a typických interpretov svojej scény, viac pozerajú za Atlantik aj keď nejaké menšie náznaky po domácej scéne kde tu nájsť. Čo ale musím predovšetkým napísať je, že GOREPHILIA nehrá tak chytľavo a zapamätateľne ako by si mnohí predstavovali, ich harmónie sú nejakým spôsobom čudné a ťažko vstrebateľné. „Severed Monolith“ som počúval dlhé obdobie a musím sa priznať, že pri písaní recenzii, kedy si tento kúsok znova púšťam, mám pocit, akoby som mnohé pasáže počúval prvý krát. Chlapi sa snažia tak trochu vyznieť ako Morbid Angel z obdobia „Heretic“, lenže na to im chýba väčšia sila skladieb a súdržnejšie riffovanie. V mnohých prípadoch tlačia príliš na pílu a snažia sa zakryť nedostatočne chytľavé riffy intenzitou, neviem či len na mňa takto „Severed Monolith“ pôsobí, ale takto neprístupný klasický Death Metal som nepočul už veľmi dávno, možno som mu mal venovať raz toľko času a možno nie. Je počuť, že sa snažia svoju sterilitu pozdvihnúť rôznymi rytmickými manévrami, stopkami, zmenami, aj tak to všetko padá na dno môjho nepochopenia. Je pritom veľmi zaujímavé, že pri počúvaní toľkej hudby, čo mi prejde ušami, som sa stretol už so všeličím, s rôznymi disonantnými, disharmonickými, alebo atonálnymi kapelami, kedy sa bolo ťažké orientovať v ich chaose, ale vždy som si dokázal tie nahrávky utriediť a dokonca takéto nahrávky sám rád vyhľadávam. Niečo zaujímavé GOREPHILIA vytvorila v krátkej inštrumentálnej skladbe Words That Solve Problem, kde trochu spomalili a tým viac vytiahli temnotu do popredia, riffy sa tak stali na čas omnoho zaujímavejšie, prekopanejšie a zapamätateľnejšie, škoda, že skladbu nenatiahli na dlhšiu časomieru. Zaujímavé sú aj začiatočné riffy v nasledujúcej skladbe Black Horns, začiatok je pokrytý temným odleskom šialenstva, konečne počujem niečo zaujímavejšie a zmysluplné, potom sa kapela však znova vracia do starých koľaji rýchlej paľby a sme tam kde sme aj boli. Lenže po čase sa znova začnú vyskytovať pomalšie a hutnejšie, temnejšie a ťažšie riffy, zrazu aj refrén je dynamickejší a má väčšiu logiku, nešlo by to stále takto? Všimol som si, že v pomalších kadenciách dokážu nie len že lepšie komponovať, ale dokážu skladby dotiahnuť do silných momentov, vyzdvihnú hnusnú atmosféru a hneď je čo počúvať. Dokonca aj vyhrávky a sóla v spomínanej skladbe sú viac obrazotvorné, majú v sebe niečo hrozivé a plaziace sa. Lenže keď plávame albumom ďalej, The Ravenous Storm, znova narážame na podobné problémy a nezrozumiteľnosť, niektoré riffy sú celkom hodnotné, ale iné zas nezanechávajú vo mne žiadnu silnú stopu. Všímam si, že gitaristi vedia celkom ťažiť v sólach, práve v nich je často niečo fínske, temné, chladné, v tých Morbid Angel chaotických sa trochu strácam, čo je škoda. Keď si ich fakt porovnám s týmito bohmi, Trey dokázal blúdiť ešte v hlbších priepastiach chaosu, používal ešte násilnejšie a rýchlejšie prstolamy, ale vždy to malo svoj zmysel a to boli sóla, ktoré môžeme z dnešného pohľadu označiť ako prvotriedne a dokonalé. Je dosť ťažké bez talentu, aký Trey rozhodne má, sa pokúšať o niečo podobné. Na druhú stranu musím ale napísať, že je len dobre, že GOREPHILIA sa nesnažia znieť úplne ako druhý Morbid Angel, aj keď z nich dosť vychádzajú, nesnažia sa ich úplne kopírovať. Dokonca aj niektoré pomalšie zasekávané, polo technické riffy nie sú príliš presvedčivé, sú dobré, ale nie vynikajúce. Jednoznačne je ich štýl príkladom chaotického a obludného Death Metalu, no zabudnite že by to bol nesmierne silný album, ktorý rozleptá vaše vnútro. Pochváliť by som chcel napr. zaujímavú skladbu Eternity, čo je len krátka inštrumentálna vec prevedená cez klávesy, ale tu je dosiahnuté niečo zvláštne a bizarné, melodika je perfektná a pohlcujúca! Nakoniec nám zostáva skladba najdlhšia Crushed Under The Weight of God, ktorá má cez 10 minút. Čo sa nám to ale nestalo, zrazu tu máme silnú skladbu, kompozične, riffovo, atmosféricky, bicie si idú ako pomätené, zrazu má všetko úžasný zmysel, až mi to pripadá akoby šlo o cover verziu nejakej zaujímavej bandy. Skladba má skôr pomalšie až stredne sa rútiace tempo, zaujímavé rytmické riešenia, chytľavosť je úplne inde a cítim, že toto je ich cesta. Ak by takto znel celý album, bol by to úplne iný album! Do mnohých riffov tejto skladby sa im podarilo nabaliť mimoriadne desivý a temný podtón, až sa mi natíska otázka kde doteraz do pekla boli s ich málo zmyselnými riffmi??? Možno je táto skladba viac podobná MA než ich rýchlejšie veci, ale keby do toho dali ešte viac vlastnej invencie, mohlo to byť celkove omnoho lepšie.