GORGUTS „Pleiades´ Dust“, Season of Mist, EP ´16, CAN

GORGUTS - kapela, ktorá v každom období predstihla väčšinu Death Metalovej produkcie, obzvlášť ich druhý album „The Erosion of Sanity“ sa počíta medzi najkomplexnejšie a najprepracovanejšie diela a v mojom osobnom top Death Metal všetkých čias má svoje miesto medzi prvými troma! Ich najzásadnejšie dielo z môjho pohľadu je práve „Obscura“ z roku 1998, kde sa oslobodili od klasických Death Metalových dogiem a posunuli tento žáner tam, kde ho ešte nik neposunul a mnohí ho tam snáď ani nechceli vidieť. Luc je ale typ hudobníka, ktorý nebude stáť na mieste a prehrávať dokola podobné riffy len preto, aby zostal v nejakej škatuľke. Vždy sa snažil hudbu posunúť ešte ďalej, ešte do väčšieho extrému a vlastne od spomínaného „Obscura“ vytvoril nový spôsob Death Metalu, kde brutalitu a ťažkosť (aj keď tieto dva elementy si zachoval do dnes) nahradila disonancia, atonalita a komplexné štruktúrovanie avantgardných a experimentálnych riffov. Luc bol vždy veľkým fanúšikom klasickej hudby, dokonca ju aj komponoval a som si viac než istý, že mu je blízka aj druhá viedenská škola a to nehovorím o Jazz Rocku, všetky tieto elementy sa stretli práve na novinke „Pleiades´ Dust“. Toto EP, ktoré by mohlo byť skôr singlom, keďže ide o jednu skladbu, ponúka zas ďalšie dimenzie hudobného progresu a ťažkosti v komponovaní. Skladba je rozdelená na sedem častí: I: Thinker´s Slumber, II: Wandering Times, III: Within The Rounded Walls, IV: Pearls of Translation, V: Compendimus, VI: Stranded Minds On The Shores of Doubt a VII: Besieged. Už celé toto rozpoloženie skladby naznačuje výraznú a komplexnú štruktúru nepodobnú klasickej hudbe, myslím, že Luc bol inšpirovaný práve takouto hudbou, len ju previedol do extrémneho Metalu a pridal ešte čo to navyše. Celkove vzaté je „Pleiades´ Dust“ víťazstvom atonality nad harmóniou, aj keď niektoré pasáže sa snažia trochu tonálne znieť, no vždy sú zdecimované ťažkými partmi disonancie a kakofónie. Je dosť ťažké si napočúvať túto dlhú skladbu, ja som sa s ňou moril asi dva týždne, každý deň jedno vypočutie a pred písaním recenzie som si pustil dielo aspoň päť krát po sebe. Ešte stále môžem povedať, že mám nejaké tie rezervy, ale myslím, že som sa do toho dostal aby som dokázal napísať recenziu. Obe gitary vytvárajú počas celého hracieho času neuveriteľnú zmes zdanlivého chaosu a rozdielnych neharmonických tém, nepripravenému poslucháčovi z toho môže prasknúť hlava, ja som si počúvanie užíval už od prvej chvíle. Skladba sa v celom procese radikálne mení, často prechádza až jemnými Jazz Rockovými štádiami, hlavne v častiach IV a V, kde dostáva prednosť inštrumentálna košatosť a skladba tak upadá do ešte komplikovanejšej podoby. V celej skladbe sa nachádzajú štyri hlavné sóla, predovšetkým prvé a posledné spadá taktiež do Jazz Rockových rovín, úžasne zahraté a napísané. Počas sól sa samozrejme skladba utíši a vytvára tak pôdu pre lepšie vyjadrenie pocitov. Ale samozrejme aj ostatné sóla sú zahraté s nevšedným a ne Metalovým cítením. Ono s tými sólami je to celkom ťažké, niektoré začnú a zároveň sa rýchlo stratia v údernom riffe, množstvo vyhrávok a zvláštnych breakov, orientovať sa v tom celom je dosť náročné. Zaujímavá je šiesta časť skladby, ktorá je braná ako inštrumentálna, tu sa zrejme použili zvláštne gitarové efekty a echá a kontrast oboch gitár vyznieva ako ambient, ale nejaké tie klávesy boli použité zrejme tiež. Táto časť slúži ako predohra pred veľkým finále. Posledná siedma časť Besieged je najtemnejšou časťou celého diela, riffy sú úzkostné, pochmúrne a desivé. Kto tu nájde náznak niečoho pozitívneho? V tejto pasáži mi GORGUTS najviac pripomínajú pocitovo práve „Obscuru“. Keď si do dvoch prepletajúcich sa gitár pridáte neuveriteľnú prácu Colina na base, dostanete zaujímavé a ešte komplexnejšie témy. Jeho hra je rovnako zarážajúco technicky vycibrená ako Lucova a Kevinova. Taktiež používa rôzne druhy techník, často vyznieva ako tretia gitara a nevyhýba sa ani vlastným sólam, ba až niekedy predvádza tak silné breaky, že preráža obe gitary. Bicie sú adekvátne k tomu všetkému chaosu, klepačky sa v momente menia na ťažké Jazzové rytmy, proti tempá sa striedajú s Death Metalovou kanonádou a niektoré nátlakové pasáže vyrážajú dych! Luc stále používa svoj špecifický vokál, bez ktorého si GORGUTS ťažko predstaviť, to je snáď jediná vec, ktorá sa nezmenila od dôb „Considered Dead“ a to je dobre. Vokál akým on disponuje, nemá žiadna iná Death Metalová kapela, farba hlasu, intonácia – zväčša spieva všetky slová dosť pomaly, dáva zo seba tie najtemnejšie pocity. GORGUTS sú originálni nie len svojou hudbou, ale aj textovou zložkou, obracajú sa na staré historické témy, ktoré snáď v Metale ešte nikto neprekopal. Som rád, že títo Kanaďania sú natoľko svojskí, že nemusia kopírovať Schuldinera a napr. modifikovať jeho prácu, ako iné kapely kde je to len o exhibicionizme. GORGUTS na rozdiel od iných progresívnych a technických kapiel v tomto žánri pridávajú toľko atmosféry ako je to len možné, temnota sa vznáša nad celým EP. Osobne si myslím, že atmosféra preráža aj samotnú hudobnú zložku, ktorá je tak druhoradá, avšak podstatná. Luc vie všetko skomponovať tak, aby na seba nestrhával priamu pozornosť, je to o celej kapele a nie o nejakom sólovom hráčovi. Počas tých mnohých počúvaní ma napadalo množstvo myšlienok, ktoré som chcel do recenzie dostať, určite mi niektoré už vyprchali z hlavy, dielo je príliš komplexné aby sa dalo detailne opísať. Na záver by som snáď ešte chcel napísať, že je mi úplne ukradnuté či niekto nové GORGUTS berie ako Death Metal alebo nie, ich hudba z Death Metalu určite vychádza, oni posúvajú tento žáner tak ďaleko ako nikto iný v dnešných dňoch a som rád, že to robia spôsobom, kedy technika hry nemusí byť to najpodstatnejšie.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

GORGUTS "Pleiades' Dust", Season of Mist CD ´16, CAN

Po dlhej dobe sa GORGUTS ozvali s prvým EP aké kedy nahrali, navyše obsahuje len 1 veľmi dlhú skladbu s typickou Slayerovskou časomierou vyše 30 minút, čo je dosť raritné riešenie. Preto môže niekto tento materiál brať aj ako album, napr. taký "The Erosion of Sanity" bol len o 3 minúty dlhší! Hlavná zmena nastala na poste bicích, kedy Johna Longstretha vystriedal Patrice Hamelin (Beneath the Massacre, Martyr, Quo Vadis). Aj to je jeden z dôvodov prečo znie novinka inak oproti poslednému CD, jeho štýl búchania je úplne iný, ale to si všimne len veľmi pozorný poslucháč, na prvý pohľad to nie je poznať. Táto skladba je rozdelená do 7 dejstiev, preto by sa dala rozdeliť aj na 7 skladieb, ale to by už nebolo tak zaujímavé.
"Pleiades' Dust" je tak komplexný materiál, že sa jednoducho nedá opísať pár slovami, dokonca ani stovkami, máme tu všetko od tichších ambientných, alebo akustických úsekov až po jazzom napáchnuté, alebo agresívne hlučné výjazdy, pomalé tempá aj divoké nervné klepačky. Jediné čo sa nemení, je ich typická pochmúrna, dusivá atmosféra beznádeje, s ktorou operujú už od albumu "Obscura". Naskladali na seba tak veľa vrstiev, že tým vzniká na prvý pohľad chaotická kompozícia, občas môže mať poslucháč dojem akoby počúval všetky ich posledné 3 albumy naraz. Každá gitara hrá niečo iné a do toho sa pridá ešte akustika hrajúca zase niečo iné, nehovoriac o basovke. Luc sa zrejme inšpiroval J.S. Bachom, pretože aj on je typický multivrstvový skladateľ, takto nejako by zrejme znel aj on, keby hral DM. Oproti "Colored Sands" je novinka viac experimentálna, Luc akoby sa vyžíval v kompozícii, hrá sa s atmosférou a všetkými detailmi aké hudba ponúka, do toho ešte komplexná rytmika a komplexné basové linky. Zaujímavé je počúvať CD z hľadiska basovky, ktorá je dosť výrazná so zvonivým kovovým zvukom. Z klasickej hudby sa inšpirovali striedaním tichších pasáží s divokou hlučnosťou, preto CD najlepšie vynikne cez slúchadlá, ale aj tak sa dá absorbovať len veľmi ťažko a pomaly, nie je to žiadna prvoplánová záležitosť, no za tú námahu to stojí. "Pleiades' Dust" je určený pre najväčších fajnšmekrov, ktorí sa vyžívajú v krkolomných štruktúrach, náročný na pochopenie a vyžadujúci správnu pochmúrnu atmosféru. Nečakané zmeny vyžadujú veľkú pozornosť a sústredenie, takto nejako by znel asi hodinový materiál stlačený do 33 minút, jednoducho kontrolovaný chaos. GORGUTS sa stále snažia posúvať hranice a nastavovať nové štandardy DM, aj keď už nie tak míľovými krokmi ako kedysi. Hypnotické atonálne melódie pomáhajú pochopiť tento oriešok a vťahujú vás priamo do deja. Trochu netradičnú tému si vybrali po textovej stránke, Luc sa tento krát vybral do Bagdadu kde bola najväčšia knižnica starovekého sveta, pretože ju zničili nájazdy Mongolov v roku 1200. Týmto prišiel svet o mnohé vedomosti a poznatky.
Zdá sa, že Lucovi viac vyhovujú dlhé kompozície, preto by som sa nečudoval keby budúce smerovanie viedlo k albumom o 2 alebo 3 skladbách. Len horšie by to bolo zahrať naživo, tak by ich hudba mohla stratiť potrebnú dynamiku. Ako sa Luc priznal, najviac ho asi inšpirovali Deathspell Omega svojim EP "Chaining the Katechon" čo je tiež EP o jednej dlhej skladbe, a počuť, že je tu aj určitá hudobná podobnosť, len GORGUTS je viac posunutý do DM. Veľmi zaujímavý materiál určený pre tých čo hľadajú spojenie komplexnej náročnosti a pochmúrnej atmosféry.

Storm 10