Pohrebné komory, portály smrti, znesvätené hrobky, plaziaca sa chladná hrôza, démonické drevené masky, účinné čierne zaklínadlá, postavy v sutanách v šere ranosvitu, apokalyptické úkazy a uctievanie červa pod povrchom. Podobné pocity nebudete mať len tak pri hocakom Metalovom diele. Pre niečo takto škaredé a pohlcujúce potrebujete naraziť na naozaj výnimočné a autentické dielo, ktoré nepôsobí ako fraška, alebo zlé divadelné (hudobné) predstavenie. Existujú však zástupcovia takto orientovanej hudby, kedy nesmú byť odhalené výstredné, alebo priame línie harmónií, hudba nesmie znieť príliš sofistikovane a čisto, práve naopak, musí ísť o absolútne zhudobnenie morového mystéria, kde nebudete mať najmenšie pochybnosti, že práve počúvate zhudobnenie smrti. GRAVE UPHEAVAL vznikli v roku 2008 v Queenslande v Austrálii, a zasvätení určite vedia, že sa jedná o kapelu, ktorá je prepojená s mystickými menami ako Portal, Impetuous Ritual, či Temple Nightside. Možno aj zmesou, a do určitej miery to tak aj bude, je práve táto bezbožná nechutnosť, patriaca všetkým nasledovníkom hniloby, temnoty a šialenstva. Ak ste sa už s touto cháskou stretli, buď ste si k ním vytvorili špeciálny vzťah, alebo jednoducho okolo vás prešli ako duchovia minulosti. To, o čom som hovoril na začiatku, práve GRAVE UPHEAVAL stelesňujú, ak teda chcete vstúpiť do hlbokého hrobu, máte správny kľuč, v ruke kadidlo a znamenie na krku, dvere sa určite otvoria.
GRAVE UPHEAVAL sa už predstavili na svojom bezmennom debute z roku 2013, kedy svetu predostreli svoju bizarnú víziu malomocnosti a chorobného prahnutia po pachu mŕtvolnosti. Nie inak tomu nebolo ani na ich deme a splitkách, no dnes tu máme druhý bezmenný album, ktorý určite neunikol vašej pozornosti. V gitarách jednoznačne cítiť prívalové hrôzy riffov ala Portal, len sú hnané značne pomalšie a s menším vrstvením, no v onej strašidelnej forme sú rovnako precízne ako aj autentické. Špecialitou týchto Austrálčanov je striedanie nekroticky pomalých zhubných úsekov s tými pomätenými, rýchlymi. Tie pomalé určite dokážu pripomenúť, alebo vo vízii predostrieť pohľad na dávne pohrebné rituály, ktoré boli konané v hlbokých jaskynných priestoroch za prítomnosti ohňa. Dávkovanie sepulchrálnej miazmy je tu obdivuhodné, je to kontra hudba voči bežnej Metalovej produkcii, tuposť, stereotypné hulákanie smrti, hrubý a neutíchajúci teror v jedovatej forme. Podobne je to aj v rýchlych sekvenciách, technicky žiadne vibrácie, len primitívnosť, minimalizmus. Už toto predurčuje stať sa z tejto nahrávky nenávidený a zatracovaný artefakt a klenot len pre tých, ktorí vidia v tme. Melodika je otesaná až do jadra surovosti, pamätať si nejaké určité úseky, alebo sa unášať na estetike harmónií je nemožné, musíte len prijať ich temnotu, nechať ju preniknúť do vašej najhlbšej podstaty. Gitary sú hlboké, ťažké a surovo zdeformované, tak prinášajú žiadanú ťažkosť, ktorá môže pripomínať nánosy hliny vo vašom vlastnom hrobe, deformácia a zohyzdenie nenechajú na seba dlho čakať. Započúvajte sa napr. do sóla v skladbe II-V, je to tak škaredé, až mám zimomriavky po celej koži a obzerám sa okolo, či sa nestane niečo podivné a šokujúco nečakané. Práve takéto momenty poukazujú na spomínanú deformáciu a grotesknú strašidelnosť. Dá sa ešte niečo takto makabrózne nazvať hudbou? Nie je to úplne jedno? Pre niekoho to môže byť tá najomamnejšia hudba, pre iného len tupo odvedený nezmyselný Metal a tak to má byť, nič medzi tým. Harmónie často držia určitú minimalistickú úroveň v tónoch a mierne stúpajú alebo klesajú, čím poslucháča držia v napätí a dramatickosti, potom príde strmý tóninový pád alebo opačne, výstup, úplne iné pravidlá, charakter a postupy. Musím sa pozastaviť pri bicích, ich zvuk patrí medzi to najlepšie, čo som za tento rok zatiaľ počul. Takto krásne vyvážené zvuky bicích a gitár k sebe nesmierne pasujú, obe hladiny vytvárajú nechutný odraz v čiernom zrkadle a zapĺňajú celkový zvukový priestor morbídnou predtuchou. Bicie majú akýsi podzemný kobkový dozvuk, hlboké basové kopáky sú pretínané tvrdou a drviacou silou rytmičáku, prechodov, kotla atd., činely sú celkom čisté, no nie výrazné. Štýl bubnovania sa zdá byť fatálny, pre takúto hudbu treba špeciálneho bicmana, ktorý pochopí celkovú filozofiu takto pochmúrnej hudby, jeho fanatickosť je skoro až nadradená gitarovým hradbám. O basgitare sa tu ani nemusíme nejako špeciálne zmieňovať, tá zaniká kdesi v hlbinných vibráciách kopákov a ťažkých gitár, no ak poriadne nastražíte uši, niečo z nej začuť môžete. Vokály sú najpôsobivejšie a najextatickejšie, toto mŕtvolné kvílenie, pohrebné kázanie a drmoliaci dávivý hukot je ťažko napodobniť, pôsobí to obzvlášť odstrašujúco a novinke pridáva na super morbídnom ťažení. Baviť sa tu o sile skladieb, o nejakých inštrumentálnych výkonoch a podobných veciach je trochu nonsense, buď vás to pohltí, alebo vypľuje naspäť do reality.
Druhý album charizmatických GRAVE UPHEAVAL preto odporúčam len fanatikom najstrašidelnejšieho Death Metalu, pohľad na obálku hovorí za všetko.
GRAVE UPHEAVAL sa už predstavili na svojom bezmennom debute z roku 2013, kedy svetu predostreli svoju bizarnú víziu malomocnosti a chorobného prahnutia po pachu mŕtvolnosti. Nie inak tomu nebolo ani na ich deme a splitkách, no dnes tu máme druhý bezmenný album, ktorý určite neunikol vašej pozornosti. V gitarách jednoznačne cítiť prívalové hrôzy riffov ala Portal, len sú hnané značne pomalšie a s menším vrstvením, no v onej strašidelnej forme sú rovnako precízne ako aj autentické. Špecialitou týchto Austrálčanov je striedanie nekroticky pomalých zhubných úsekov s tými pomätenými, rýchlymi. Tie pomalé určite dokážu pripomenúť, alebo vo vízii predostrieť pohľad na dávne pohrebné rituály, ktoré boli konané v hlbokých jaskynných priestoroch za prítomnosti ohňa. Dávkovanie sepulchrálnej miazmy je tu obdivuhodné, je to kontra hudba voči bežnej Metalovej produkcii, tuposť, stereotypné hulákanie smrti, hrubý a neutíchajúci teror v jedovatej forme. Podobne je to aj v rýchlych sekvenciách, technicky žiadne vibrácie, len primitívnosť, minimalizmus. Už toto predurčuje stať sa z tejto nahrávky nenávidený a zatracovaný artefakt a klenot len pre tých, ktorí vidia v tme. Melodika je otesaná až do jadra surovosti, pamätať si nejaké určité úseky, alebo sa unášať na estetike harmónií je nemožné, musíte len prijať ich temnotu, nechať ju preniknúť do vašej najhlbšej podstaty. Gitary sú hlboké, ťažké a surovo zdeformované, tak prinášajú žiadanú ťažkosť, ktorá môže pripomínať nánosy hliny vo vašom vlastnom hrobe, deformácia a zohyzdenie nenechajú na seba dlho čakať. Započúvajte sa napr. do sóla v skladbe II-V, je to tak škaredé, až mám zimomriavky po celej koži a obzerám sa okolo, či sa nestane niečo podivné a šokujúco nečakané. Práve takéto momenty poukazujú na spomínanú deformáciu a grotesknú strašidelnosť. Dá sa ešte niečo takto makabrózne nazvať hudbou? Nie je to úplne jedno? Pre niekoho to môže byť tá najomamnejšia hudba, pre iného len tupo odvedený nezmyselný Metal a tak to má byť, nič medzi tým. Harmónie často držia určitú minimalistickú úroveň v tónoch a mierne stúpajú alebo klesajú, čím poslucháča držia v napätí a dramatickosti, potom príde strmý tóninový pád alebo opačne, výstup, úplne iné pravidlá, charakter a postupy. Musím sa pozastaviť pri bicích, ich zvuk patrí medzi to najlepšie, čo som za tento rok zatiaľ počul. Takto krásne vyvážené zvuky bicích a gitár k sebe nesmierne pasujú, obe hladiny vytvárajú nechutný odraz v čiernom zrkadle a zapĺňajú celkový zvukový priestor morbídnou predtuchou. Bicie majú akýsi podzemný kobkový dozvuk, hlboké basové kopáky sú pretínané tvrdou a drviacou silou rytmičáku, prechodov, kotla atd., činely sú celkom čisté, no nie výrazné. Štýl bubnovania sa zdá byť fatálny, pre takúto hudbu treba špeciálneho bicmana, ktorý pochopí celkovú filozofiu takto pochmúrnej hudby, jeho fanatickosť je skoro až nadradená gitarovým hradbám. O basgitare sa tu ani nemusíme nejako špeciálne zmieňovať, tá zaniká kdesi v hlbinných vibráciách kopákov a ťažkých gitár, no ak poriadne nastražíte uši, niečo z nej začuť môžete. Vokály sú najpôsobivejšie a najextatickejšie, toto mŕtvolné kvílenie, pohrebné kázanie a drmoliaci dávivý hukot je ťažko napodobniť, pôsobí to obzvlášť odstrašujúco a novinke pridáva na super morbídnom ťažení. Baviť sa tu o sile skladieb, o nejakých inštrumentálnych výkonoch a podobných veciach je trochu nonsense, buď vás to pohltí, alebo vypľuje naspäť do reality.
Druhý album charizmatických GRAVE UPHEAVAL preto odporúčam len fanatikom najstrašidelnejšieho Death Metalu, pohľad na obálku hovorí za všetko.
GRAVE UPHEAVAL „Untitled“, Nuclear War Now! Productions, CD´18, AUS
8/57:07/ 9,75 Mortuary
http://graveupheaval.bandcamp.com/
8/57:07/ 9,75 Mortuary
http://graveupheaval.bandcamp.com/
