GRAVE PLEASURES „Motherblood“, Century Media, CD´17, FIN

Až teraz som sa odvážil vstúpiť na pohyblivé pôdy GRAVE PLEASURES, keď sa novinka do mňa viac vpila a prežil som si s ňou viac času a zážitkov. Musím povedať, že zo začiatku na mňa „Motherblood“ pôsobil ako nosenie dreva do lesa, silná podobnosť s debutom „Dreamcrash“, v podstate naň nadviazali a neudialo sa nič viac a nič menej. Postupne sa ale skladby začali osobnejšie prejavovať a až s dlhším odstupom môžem konštatovať, že „Motherblood“ na mňa doľahol a zapôsobil. Najskôr, ako to býva u GRAVE PLEASURES zvykom, zafungovali mocné refrény, ktoré som začal poznávať snáď už po druhom a treťom počúvaní, niektoré sa mi zdali trochu lepkavé a dotieravé. Čím viac som ale napočúval miesta mimo refrénov, tým sa mi mnohé refrény zdali ešte prepracovanejšie a vkusnejšie. Táto fínska partička pochmúrnych pútnikov je známa práve svojimi refrénmi a svojským vokálom Mata „Kvohsta“ McNernyheho, ktorého im zoslalo zrejme niečo podivuhodného a šialeného zároveň, tento vokál si proste zapamätáte do smrti a snáď aj pri anamnéze si hneď spomeniete koho že to vlastne počúvate, haha! Skladby sú samozrejme silné a melodicky skvele uchopené, všetko do detailov prepracované, chytľavé, magické, nostalgické, ale aj futuristické. GRAVE PLEASURES mi tak trochu v tomto pripomínajú švédskych pohrobkov Ghost, ktorí tiež do Metalu až tak nekafrú, držia sa síce tvrdo gitarových základov, ale ich hudba dáva spomenúť často až na pop, rock 60tych rokov. To GRAVE PLEASURES zas rozmiešavajú melancholické vody 80tych rokov, gotickej scény, ale aj Punkovej, Rockovej a podobne. Je celkom ťažko definovať ich hudbu, aj keď pre väčšinu spadajú do Post Punku, Gothic Rocku, či ešte špecifickejšie Deathrocku. Hudba poslucháča dostáva teda spätne do minulosti, odkazy na The Cure, Bauhaus, The Sisters of Mercy a podobné mená určite nebudú náhodou, chlapi sa vzhliadali v tejto melancholicky dramatickej náladovosti, no zároveň budujú aj iný prístup ku zvuku a hudobným postupom. Album otvára charizmatická, nebezpečná, ale aj romanticky dramatická Infatuation Overkill, ktorá sa iste stane jednou z najväčších hymien a koncertných vypalovákov, je pre to priam predurčená. Perfektne preteká aj mimo omračujúceho refrénu, striedanie pochmúrnych a apokalyptických vízií s rebelskou myšlienkou a nastoľujúcim šialenstvom. Určite tiež zaujme Haunted Afterlife s hlbokými podmanivými vokálmi Kvohsta, ktorý sa snáď prekonáva a dáva spomenúť na Beastmilk v ich najlepších momentoch. Tempo bicích a basy je pre GRAVE PLEASURES jasne dané od začiatku, tu sa nedeje príliš veľa, celé to tikanie jadrovej bomby, odpočítavanie konca, no v gitarách sa maľuje najtmavšími farbami a celkový obraz zostáva vždy monštruózny. Stačí sa naň pozrieť z vrchu a po privretí očí si možno všimnete detaily, ktoré vám unikajú pri jasnosti. V každom tracku sú zaujímavé momenty, ktoré dokážu všetky stopy držať vo vysoko kvalitnom rozpoložení a to nie vždy myslím len na refrény, ktoré sú bezpečne explodujúce. Najzvláštnejším a možno aj najsilnejším songom bude zrejme trojka Be My Hiroshima pre jej metodicky rozložené nálady, refrén s afektom, ale silou byvola, v tejto skladbe sa bijú úplne protichodné nálady a práve to robí túto vec neprekonateľnou. Tiež by som upozornil na najpomalšiu a rozvláčnejšiu Atomic Christ, ktorá by mohla byť soundtrackom k posledným dňom ľudstva, kde by sa zišli všetci živí a pri tomto tracku v katatonickej nálade sa „zabavili“ posledný krát, koniec je neodvratný. Samozrejme musím zdôrazniť aj skladby Falling For An Atomic Bomb, Mind Intruder, Laughing Abyss, alebo Joy Through Death, ktorá akoby perfektne reflektovala náladu celého diela. Mne osobne sa „Motherblood“ páči ešte viac ako „Dreamcrash“, pričom ani to nebol zlý album. Zmena zostavy určite zohrala svoju úlohu a zdá sa, že dnes to funguje absolútne perfektne, preto sa pozberajme do šapito, kde atómoví klauni predvedú posledný koncert a po ňom nastane to sladké nič...