Instruktor fitness a trenérské kurzy
 
 
 
 
 
Hrôzostrašných a okultných kapiel pribúda ako teraz v jeseni húb po daždi. HARVEST GULGALTHA je trio pochádzajúce z Phoenixu, štát Arizona. Ich doterajšia bilancia nebola príliš bohatá, môžu sa pochváliť len Demom z roku 2012 kedy aj vznikli a kompiláciou „Necrosophic“ z 2014. Debut „Altars of Devotion“ vyšiel ešte vo februári pod Aphotic Sonance ako MC kazeta v počte 100 ks a samozrejme aj ako digitálny nosič. V marci sa ale tento materiál dočkal aj vinylového spracovania a to priamo od Nuclear War Now! Productions. O kapele samotnej toho veľa nezistíme, členovia nie sú nikde uvedení, na fotkách vidno skôr siluety a tmavosť v tvári, čo im dodáva tajomnosť a neprístupnosť. Poďme sa ale bližšie pozrieť na produkciu týchto Američanov. Hudobne sa rozhodne pohybujú na rozhraní žánrov ako Black a Death Metal, lenže nečakajte rýchlu, alebo stredne rýchlu deviáciu tohto žánru, chlapi to skôr ťahajú smerom do pomalších rozvalín, aj keď sa vyslovene nejedná o Doom Metal, rozhodne k tomu trochu smerujú. Ich forma je ale extrémna, žiadne čisté vokály a tempá zas nie sú uspávacie a nudné, v ich rytmike stále koluje dosť dynamických prvkov na to, aby sa to mohlo páčiť ortodoxným Doomerom. Dôraz je kladený hlavne na atmosférickú stránku veci, tá ide ako z magických a okúzľujúcich harmónii občas pripomínajúcich napr. sofistikovanejší Bolt Thrower, alebo akty typu Desolate Shire, Desecresy a možno Vorum, ale to berte ako prirovnanie, vôbec nie ako kopírovanie, skôr akým smerom sa pohybujú približne. Z ich atmosféry srší totálna beznádej a pochmúrnosť, taktiež strašidelnosť, dramatickosť a zhubnosť či morbídnosť, no nájdeme tu aj nejaké prvky melancholického citu. Svoje harmónie dokážu HARVEST GULGALTHA okoreniť stále zaujímavými postupmi a kľučkami, a aj keď nepôsobia príliš flexibilne a rýchlo, je v nich niečo tajomné a škaredé. Riffy sú postavené na tradičnej tremolo technike, neustále počujete ako pília svoje gitarové motívy v stredne rýchlej až stredne pomalej gradácii a bicie často vyznievajú monotónne. Kopáky bublú v podobnom podvedomom tempe ako gitary a vrch bicej sady je skôr pomalší, nikdy sa nedočkáte klepačiek, alebo niečoho podobného. Táto stereotypnosť ale vôbec nie je zárukou ich slabosti, síce melódie sú si niekde dosť podobné, ale pozrime sa napr. na Bolt Thrower, tiež mali svoju vlastnú logiku a postupnosť v harmóniách a akým kultom sa stali. Ako tak počúvam teraz pri recenzii „Altars of Devotion“, miestami mi trochu pripomínajú aj valivosť a dynamiku starých Necros Christos, ale tiež nehovorím, že by z nich vychádzali, ale skúste si tú nahrávku pustiť či to tam tiež počujete do určitej miery. Zvuk nahrávky je trochu zvláštny, hlavne kopáky majú zaujímavý zvuk povolených blán, ale nevyznievajú príliš basovo, skôr plocho. Bicman samozrejme občas používa aj pomalé tempá bez dvojkopákov, teda klasickejšie Doomové kadencie. Gitary sú celkom výrazné a povedal by som až hlučné, pôsobia stredobasovo až rezavo, a v pozadí cítiť určitý priestor vo zvuku, nie je vyplnený na 100%. Kapela nepoužíva žiadne gitarové sóla čo je trochu na škodu, do takto monotónne orientovaného Death / Black / Doomu by sa hodili kvílivé škrípajúce hrôzy, čo by ešte umocnilo pocit temnoty. Na druhú stranu, keď si uvedomím ako som debut postupne napočúval, ani som si ich absenciu nevšimol. Vokál je predzvesťou podivného hučania, štylisticky mocne pôsobiaceho, do určitej miery aj charakteristického a rýchlo rozpoznateľného. Prednes tohto chlapa by som skôr hodil do pomalého Black Metalového hučania a občas mu dopomáha ako doprovod druhý vyslovene hystericky pôsobiaci šker v pozadí, čo celkove ich hudbu robí pestrejšou na počutie. Negatívom teda sú dosť monotónne postupy a určitá sterilita riffov, skladby sú síce silné, ale často sa na seba dosť podobajú, keď si púšťate stále iné pasáže rôznych skladieb, stále máte dojem, že hrá to isté. Povedal by som, že kapela má určitú charizmu vďaka tejto melodike a hlavne vokalisti robia poriadnu zlobu, ich prejav je drastický a okultný. Textovo sa HARVEST GULGALTHA obzerajú po témach ako nekromancia, smrť, okultizmus, čo hudba jasne dokazuje. Za zmienku ešte určite stoja občasné vypúšťané riffy pôsobiace trochu ako moderný Black Metal niekde z oblastí ako Poľsko, Francúzsko, určite viete čo mám na mysli. Najlepšiu skladbu vôbec neviem vyzdvihnúť, všetky sú v podobnom duchu a majú podobnú úroveň, ako album celkom dobre počúvateľné a atmosféricky dotiahnuté, ale originalita je už ich slabšia stránka.
HARVEST GULGALTHA „Altars of Devotion“, Aphotic Sonance, Digital ´17, USA


8/37:56/ 7,75                                            Mortuary


https://harvestgulgaltha.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]