HELLSPAWN „There Has Never Been A Son of Me“, Old Temple, Promo CD´16, POL

S HELLSPAWN som sa prvý krát stretol už na ich predošlom albume „The Great Red Dragon“ kde som na nich vzniesol menšiu kritiku za to, že sa ich skladby na seba podobajú a že sa zväčša ani ničím neodlišujú od typických poľských kapiel, s čím súhlasím dodnes. Poľsko, čo sa týka scény, je skoro zrovnateľné so Švédskom, kapely vyliezajú snáď z nôr každý deň, nové, temné, blasfemické, dokonalé, len príliš veľa z nich sa na seba podobá. Ale sú tu aj kapely, ktoré fakt prinesú niečo iné, od Damnation, Cultes Des Ghoules, Doombringer až po Embrional. HELLSPAWN teda majú vonku novinku „There Has Never Been A Son of Me“ a bol som teda sakra zvedavý, či ma títo temniaci prekvapia. Album ponúka takú vyrovnanú zmes niekde medzi staršími Deicide z obdobia „Once Upon The Cross“ a Morbid Angel „Domination“. Od prvých si berú hlavne rytmickú razanciu a od druhých zas hĺbku a také to umelecké cítenie. Rozhodne nie je zlý nápad spojiť tieto dva štýly a HELLSPAWN sa to podarilo celkom dobre. Musím povedať, že oproti predošlému záseku sa zlepšili aj po aranžérskej stránke, skladby sú súdržnejšie a dobre sa vynímajú, riffy idú priamo po krku a nie za každú cenu sa snažia byť čo najrýchlejší. Samozrejme nevravím, že sa Poliaci dali cestou pomalosti, len pridali viac stredných temp či zákerných spomalovačiek. V skladbe Antitrinitarian použili napr. zvláštne zborovo symfonické klávesové plochy, ktoré tak trochu pripomínajú novšie veci od Septicflesh hlavne z albumu „Communion“, ale len tie, gitarovo to so Septicflesh nemá takmer nič spoločné. Chlapi dbajú aby boli riffy nielen brutálne, ale aj chytľavé a taktiež rytmicky dobre postavené, niekedy tu máme aj groovy riffy čo im na koncertoch pomôže pridať ešte viac na rytmickosti. Niekedy mám fakt dojem akoby som počúval nejaké Morbid Angel riffy, sú tak precízne a slizko pomaly vedené, no dosiahnuť takú hĺbku ako títo Amíci je pre väčšinu kapiel takmer nemožné. Vokál Mariusza nemá vôbec ďaleko od osobitosti Vincenta, s Bentonom by som ho neporovnával vôbec. Používa hlboký prednes v rytmickom recitovaní frázovania, niekedy akoby ste počuli onú legendárnu pasáž z God of Emptiness. Celý materiál je zahratý absolútne presne, nie je to prípad kapiel ako Cultes Des Ghoules alebo Doombringer, kedy máte dojem, že všetko bolo nahraté na prvý krát a nedbajú ani tak na maximálnu presnosť, oni prenechávajú prednosť prirodzenosti. Podľa mňa HELLSPAWN použili pre presnosť aj metronóm, pretože tu všetko sedí ako riť na šerbeľ, všetky rytmické výpady sú bezchybné, v rýchlosti nenachádzam ani jedinú chybu. Spozoroval som, že gitarovo sa chlapi začali viac hrať s rôznymi vymoženosťami kompozície, napr. začiatok Heralded By Prophets, pekne vedené riffy s dôrazom na pomalšie riffovanie, ale nezabúdajú pritom na potrebnú agresiu. Vlastne celá skladba je slušne prekopaná, užívam si pomalšie riffovanie s rýchlymi dvojkopákmi a osobitosťou v recitačnom frázovaní. Mnohé skladby dostali ale aj spomínanú hĺbku čím sa presunuli viac do atmosférickejšej roviny! Album ako taký je postavený hlavne na staro školskom Death Metale spomínaných kapiel, no vnášajú do svojho štýlu aj moderné prvky, rôzne technické parádičky ako napr. Dying Fetus, tie výškové prstolamové breaky medzi riffmi, prepájajú teda starú a modernejšiu školu. Veľmi dobre sa podarili aj sóla čo je pre poľské kapely viac než tradícia, už podľa nich sa dá často určiť krajina pôvodu. Dávajú si na nich záležať ako technicky, tak kompozične a prinášajú náročnosť s kvalitou dokopy. Taktiež produkcia „There Has Never Been A Son of Me“ je na dobrej úrovni a som rád, že album posunuli viac do basovejšieho prostredia, takto neznejú až tak tradične poľsky kedy bývajú gitary omnoho rezavejšie a výškovejšie.
Samozrejme po stránke originality sa nejedná o nič nové a netradičné, je to znova dobre zahratý Death Metal s občasným moderným smerovaním, rytmika sa stretáva s atmosférou a dekadenciou žánru. Prekvapil ma hlavne vokál a zaujímavá produkcia, takže ja som celkom spokojný.