CHEVALIER „Chapitre II“, Self Released, Digital EP´18, FIN

Meno CHEVALIER je ešte dosť neznáme a mám taký pocit, že aj dlho bude, keďže štýl, ktorým sa prezentujú, nie je až tak populárny ako v 80tych rokoch, to však vôbec neuberá na ich kvalite a mimoriadnom talente. Najskôr by sme si niečo o CHEVALIER mohli napísať. Kapela vznikla v roku 2016 v Helsinkách ako Heavy / Speed reakcia na 80te roky. Obaja gitaristi Mikko a Tommi pôvodne pochádzajú z Black / Thrashových Demon´s Gate, basáka zas pre zmenu môžete nájsť v Death Metalových Decaying, ktorí nie sú až tak neznámym pojmom. Zvyšok kapely tvoria bicman Joel a za mikrofónom stojí Emma. Doteraz sa prezentovali len krátko hrajúcimi materiálmi „A Call To Arms“ EP ´17, a splitom s Legionnaire ´18, (Heavy Metal z Fínska) kde obe kapely predstavili po jednej skladbe. To čo sa stalo v mojej hlave pri počúvaní novinky „Chapitre II“ je celkom ťažko pomenovateľné, určite však môžem opísať pocity ako prekvapenie, nadšenie, eufória, šialenstvo. Tieto tri skladby mi vyrazili dych ako keď to najmenej čakáte, šok! Počul som už mnoho retro kapiel, ktoré sa snažili čo najvernejšie preniesť do dôb 80tych rokov a mnohým to fakt ide a verím im to, no CHEVALIER sú proste liga, ktorá predbehne väčšinu týchto kapiel. Riffy sú tak krásne zahraté a skonštruované, že ťažko veriť, že toto celé sa deje teraz a tu. CHEVALIER predstavujú Metalový žáner tak ako bol vytvorený, s patričnou tvrdosťou, rýchlosťou a dravosťou, pripomínajú mi predátora, ktorý sa plnou rýchlosťou rozbehol po koristi a tá je už dopredu odsúdená na krutý a nešťastný koniec. Tak predovšetkým zvuk nahrávky je niečo, čo vás buď uchváti, alebo úplne zlomí, nič medzi tým. Nečakajte žiadne profesionálne hladkosti, jemné cinkanie činel a krásne nadupané moderné gitary, rovno zabudnite! Zvuk dostal do vienka skôr tichšie a plochejšie znenie s miernym echom, kde všetky nástroje spolu síce ladia, ale sú skôr v kope, pritom nezabudli ani na potrebnú undergroundovú špinavosť a analógovú patinu, ktorú už dnes len ťažko hľadať. Celkove je ich zvuk oslavou stredobasov. Ich najväčšia devíza je ale v sile skladieb, všetky tri sú nekompromisne hnané Metalovou ozrutnosťou a divokým prejavom spontánneho nadšenia, či veľkolepého šialenstva a triumfu Metalu! Materiál má síce len tesne cez 20 minút, no počas nich prechádzam kamsi do hĺbky času, kedy sa nosila hlavne jeansovina, biele tenisky, ofiny s fúzami a pilotkami, kde sú tie časy! Presne v tomto materiáli to cítiť, ale nie len týmito vecami, hudba je k prasknutiu naplnená hrdosťou a Metalovým patriotizmom, ak toto jednoducho necítite, niečo nie je v poriadku. Melodika, akou disponujú obaja gitaristi, je niečo, čo som už tak dávno nikde nepočul. Neviem byť pri tejto recenzii objektívny ani kritický, musel by som ísť sám proti sebe a proti Metalu, pretože skladby The Messenger, Wrath of Steel a The Curse of The Dead Star sú mimoriadnymi kúskami. Vo všetkých vás odfúkne perfektne načasované riffovanie, to zaujme už od prvého momentu, skladby pritom gradujú až do chvíle, kedy príde niečo nečakané a prekvapujúce. Najmenej sa mi páči prvá The Messenger a už tá je totálnou bombou celého materiálu, čo potom tie zvyšné dve? CHEVALIER nehrajú nič čo by ste nepočuli, ale hrajú to s takým talentom a odhodlaním, autenticitou a pravovernosťou, mohutné refrény, pohrávanie sa s napätím a dramatickou výstavbou, toto všetko majú v malíčku. Určite ste si pri čítaní mien všimli, že za mikrofónom stojí žena, čo pre niekoho môže byť problém a často je aj pre mňa. V tomto prípade je to ale zlatý klinec programu, toto je už čo??? Emma má takú farbu hlasu, že mnohí by ste ani nerozpoznali ženské hlasivky, bez problémov konkuruje mnohým mužským falzetom z 80tych rokov, osobne by som povedal, že jej hlas mi tak trochu pripomína Warrela Danea, ale nie doslovne. Je to len pre priblíženie, myslím, že kto má rád jeho vokály v začiatkoch Sanctuary, nemal by mať s Emmynim prejavom problém. Jej technika spevu je plne zodpovedajúca obdobiu, kedy sa podobné kapely vyskytovali hlavne v Európe a USA. Jej hlas je rovnako dobre rozpoznávacím znamením ako aj gitarový tandem, či skvele spracované bicie, neutíchajúce a burcujúce. Začiatok tretej The Curse of The Dead Star v pomalšom tempe vás úplne zhypnotizuje a navodí najnostalgickejšie pocity ak ste staršie ročníky, no to čo príde ďalej je SEN.