HEXAGON „I“, Living Temple Records, Demo´17, SWE

HEXAGON zo Śvédska bola staršia Heavy Metalová kapela, vydali len jedno EP z roku 1988, no zľahla sa po nich zem. Dnes je tu ďalší výkvet, taktiež HEXAGON a tiež zo Švédska, tento krát však Death Metal. O kapele toho veľa nevieme, nie len že nezverejňujú svoju pravú identitu ani fotky, ale ťažko sa dopátrať aj celkove po informácie ohľadom nich. Aj preto sme kapelu vyspovedali v našom interview a snáď aspoň ten vnesie trochu svetla do tmy tejto úderky. Death Metal všeobecne z môjho pohľadu skoro zomrel, samozrejme myslím klasický Death Metal. Nové najlepšie kapely len s prílišnou disciplínou kopírujú, alebo napodobňujú majstrov z 80tych a 90tych rokov, niektorí úplne dokonale, iní len priemerne. Samozrejme občas sa niečo mihne aj v zákulisí progresivity, alebo novátorstva, no zväčša tieto kapely zostávajú nepovšimnuté a v merítku fanúšikov tak zväčša zostávajú rôzni plagiátori Autopsy, Incantation, Death, či Entombed. HEXAGON určite tiež neprinášajú nič podstatné a nové do tohto žánru, koniec koncov im o to určite ani nejde, no aj tak majú v sebe niečo drvivé, čo moju dušu rozprášilo na popol. Nečakajte však žiadnu kopírku Entombed ani nič podobné, zvuk gitár tomu nie je uspôsobený a riffy už vonkoncom. Toto krátke demo je závanom beštiality a autentickej ohavnosti ako sformovať tento žáner do kontrolovanej brutality a záhrobného pocitu. Už keď som „I“ počúval prvý krát, tušil som, že táto nahrávka so mnou niečo robí, dialo sa niečo neuveriteľné. HEXAGON vôbec neprispievajú do žánru technikou ani invenciou, hudobne a pocitovo by som ich tak trochu prirovnal k ranným Amon, alebo Deicide, no rozhodne sa ich nesnažia kopírovať. Pripomínajú mi ich skôr blasfemickou aurou a surovými riffmi, rytmickou jednoduchosťou, ale účelnosťou. The Unholy Priest Not To Be Described (bicie, gitary, vokály) sa určite nesnaží byť druhým Bentonom, jeho prejav je dosť odlišný, pôsobí skôr ako vokalista nejakej Thrash / Death kapely, no spoločnosť v prejave s Bentonom je určite v jedovatosti výslovnosti. Držia sa ortodoxnosti a priamočiarosti žánru, nesnažia sa ani náhodou vybočovať, povedal by som, že ich materiál je stereotypný a monotónny, skladby sa na seba podobajú. No to však nie je prekážkou, pokiaľ sú dostatočne silné a dobre napísané, to v tomto prípade platí pre obe varianty. Z oboch aktérov (tým druhým je Penial Tyrant na base a gitare) srší silné odhodlanie pomútiť temné vody Death Metalu pomocou agresivity a brutality. Je mi nanajvýš sympatické, že sa nesnažia kopírovať nejakú veličinu, prirovnanie k Deicide je za mňa len v určitých mantineloch, takže tu máme celkom zaujímavý samorast. Už prvá skladba Hoc Est Corpus Meum Possessing The Flesh, je sledom zaujímavo vrstvených a po sebe nasledujúcich riffov. Kompozícia je skvele spracovaná a v kombinácii s fanaticky tlčúcimi bicími, ktoré často vyznievajú tupo, no drvivo, tvoria skvelú základňu pre silný track. UPNTBD frázuje celkom hustým spôsobom a do riffov vnáša ešte zaujímavejšie záchvevy bohapustého deformovania hudby. V druhej Sanctificetur Nomen Tuum cítim menší vplyv starých Death vo frázovaní, no vokál je úplne inak zafarbený a hnaný odlišnou energiou. Song je rozdelený na dve časti, prvá je rýchla a agresívna a druhá je zas rytmicky zákerná a ťažšia, no ku koncu to aj tak prebije ďalšia rýchla masakra. Delirium Tremens je z estetického hľadiska melodiky pre mňa najpôsobivejšou, má taktiež zaujímavé tempové výpady a zákutia, riffy sú dravé, dynamické a bohaté na techniky hrania. V podstate každá zo skladieb je účinnou magickou formulou na zabíjanie a ničenie, no v trojke cítim ešte väčšiu zlosť a temné tendencie. Sú tu zvláštne kontrastné harmónie, ktoré spolu tvoria perfektný celok a rytmika vás už len zľahka dorazí. Posledná Chambers of Torment The Return je skvelým klincom do úplného hermetického uzavretia vašej rakvy. Ortodoxné a maniakálne riffovanie je vedené klasickým spôsobom ako z 90tych rokov, no to, čo robí túto skladbu ešte lepšou, je parádny refrén. Skladba nijako nevybočuje od ostatných a svojou podstatou podtrhuje chorobný zmysel pre čiernu víziu Death Metalu. Zvuk nahrávky sa mi totálne páči, dosiahli pravú tvrdosť a hutnosť pomocou undergroundového zvuku, gitary sú zľahka nathrashované čo im dodáva pocit divokosti. Bicie sú čistým analógovým besom s dôrazom na tvrdosť a dynamiku, osobne by som na ich zvuku nemenil nič, a natáčať nový album, držal by som sa tohto základu, pretože aj zvuk je ich silnou zbraňou.