HORRENDOUS „Anareta“, Dark Descent Records, CD´15, USA

HORRENDOUS sa po roku vracajú s novou nahrávkou a to priamo ďalším albumom „Anareta“. Kto čítal moje recenzie na ich predošlé diela, vie, že debut ma zasiahol priamo do srdca ako ostrá čepeľ. Dvojka „Ecdysis“ bola pre mňa skôr nepríjemným prekvapením, keď kapela pridala príliš mnoho melodických elementov, zabudli na prirodzenú brutalitu a surovosť, ktorá na debute tak vynikala. Predošlú recenziu som zakončoval slovami, že z tejto kapely sa môže stať veľmi melodická záležitosť, ktorá môže osloviť veľa fanúšikov. Novinka „Anareta“ mi príde tak trochu ako kompromis medzi oboma nahrávkami, na „Ecdysis“ to bolo na mňa fakt prehnané a príliš romantizujúce vo viacerých ohľadoch, niekedy zneli ako Heavy Metalová variácia na Death Metal, čo nemusí byť zlé, ale debutom fakt nastavili latku veľmi vysoko. „Anareta“ už nie je tak presladenou nahrávkou, ale ani tak premakaným dielom ako „The Chills“. To čo ide týmto borcom teraz najlepšie, je práca s harmóniami, Damian a Matt vedia kúzliť na svojich šesť-strunovkách, možno patria medzi najlepších gitaristov čo sa týka prirodzenej melodiky a obstojnej kompozície. Riffy vedia veľmi dobre prepájať, vedia ako vytvoriť sóla tak, aby nevyznievali ako prilepené ku základnému gitarovému motívu. Sóla sa vždy prirodzene vyvinú z riffov, navyše ich vedia veľmi solídne zahrať a dať im autentický punc. Všimnite si napríklad začiatok trojky Siderea, ktorá začína silným motívom a do toho sú precízne vystavané sóla, no základné riffy vôbec nestrácajú silu, naopak ich harmonizovanie so sólom je ukážkové a to nehovorím o druhom sóle, treťom atd. Skladba Siderea je inštrumentálnou a z môjho pohľadu sa jedná o najlepšiu skladbu po všetkých stránkach. Aj basgitara je tu odohratá dosť melodicky, technicky, zručne. Kapela tak trochu oproti debutu stratila aj na rýchlosti, novinka ponúka skôr mierne tempá, bicie nenesú žiadne stopy po tlakovom hraní, keď sa zrýchli, tak len mierne do stredných temp. Chlapi sa nikam neponáhľajú, často sa vyžívajú v stredných a stredne pomalých harmóniách, pohrávajú sa s riffovaním. V mnohých prípadoch tu nachádzam odkazy na Schuldinerove manévre z dôb „Symbolic“, ale tým nechcem povedať že by ho kopírovali, len sa nechali jemne inšpirovať. Dobre sa pohrali aj s dynamikou riffov, aj keď hrajú pomalšie, epickejšie riffy, stále majú potrebnú tvrdosť a dravosť, proste je počuť, že táto trojka to má v hlave všetko pekne usporiadané a zvládajú aj praktickú aj teoretickú časť Death Metalu na jednotku. Samotná melodika ale nie je doslova Death Metalová ako by sa mohlo zdať, sú tu momenty kedy by to vyhovovalo, ale v tých najharmonickejších momentoch odlietajú niekam mimo Death Metalové teritórium, no v tom je práve ich majstrovstvo. Aj bez väčšej chorobnosti či strašidelnosti dokážu hrať Death Metal tak, aby nestratil svoj zmysel. Mňa na Death Metale ale práve fascinuje tá mohutná morbídnosť, šialenstvo a agresivita, teda veci, ktoré HORRENDOUS občas chýbajú. Niektoré melódie by som nazval až príliš prekombinovanými, akoby z hrubého riffu vymačkali maximum a spravili z neho niečo iné, ale môže to byť len môj osobný pocit.
Takže keď to všetko zhrniem, z debutu si zachovali akú takú mieru brutality, poteší napr. začiatok Sum of All Failures, samozrejme myslím po tej akustickej predohre, no nevzdali sa romantizujúcich motívov, ktoré im tak trochu uberajú vietor z plachiet. Tie sú zastúpené hlavne vo vyhrávkach a niektorých sólach. Album ako celok je po hudobnej, technickej aranžérskej stránke absolútne v poriadku, dokonca predbieha mnohé ortodoxnejšie Death Metalové spolky. Po umeleckej stránke je „Anareta“ taktiež veľmi pôsobivé dielo. No i napriek všetkým týmto pozitívam nepovažujem ich tretiu kapitolu za nijako zaujímavú pre mňa a o jednom z najlepších Death Metalových diel roka by som tiež pomlčal.