HYPNOS „ The Whitecrow“, Einheit Produktionen, CD´17, CZE

Nový album HYPNOS „White Crow“ je rozhodne kontroverzným počinom z viacerých stránok. Predovšetkým je to taká malá odbočka po stránke hudobnej, ale hlavne textovej. Ortodoxní fanúšikovia môžu byť na kapelu naštvaní pre ich vývoj, ale aj pre pozitívny odkaz v textoch, preto „Biela vrana“. Samozrejme HYPNOS je už dlhé roky najväčšou a najlegendárnejšou kapelou v CS undergrounde, za čo môže Brunova aktivita, ktorú podľa veľmi podobného vzorca aplikoval ešte v Krabathor. Bruno vie jednoducho písať silné skladby a jeho nápady sú väčšinou účinné a pre fanúšikov zaujímavé. Mňa osobne nové smerovanie „The Whitecrow“ ani nejako neprekvapilo, nie že by som od HYPNOS očakával takéto hudobné posolstvo, ale skôr si myslím, že spravili dobre, že sa posunuli a nedrhnú zas len drevný Death Metal. Aby to zas nevyznievalo nejako divne, v podstate HYPNOS sú stále Death Metalovou kapelou. Stále tvoria extrémnu odnož hudby, používajú zúrivé riffy a demolujúce bicie, len je to všetko omnoho prepracovanejšie. Vždy keď som počúval ich staré veci, najviac ma fascinovali riffy, ktoré boli silne atmosférické. V niektorých skladbách atmosféru príliš nepoužívali, takéto riffy sa vyskytovali skôr len v niektorých skladbách, aj to v menšom množstve. Na novinke je zas atmosféry toľko, že ju môžeme žmýkať ako handru, ktorá bola roky namočená vo vode. Toto je hlavný dôvod prečo sa novinka od predchodcov líši, gitarovo dali viac priestoru pocitom a zaujímavým náladám. Tu vidno prečo riffy nemusia byť za každú cenu super agresívne a drviace, samozrejme stále si zachovávajú Metalový drive a údernosť, no v kompozícii sa pohrali s účelnosťou a nakoniec z toho vzniklo dielo, ktoré nemá v našom extrémnom undergrounde obdobu. Skladby sú ešte viac skladbami, sú viac civilnejšie, ale vo svojom jadre viac komplexnejšie. Pred tým stačilo napísať riffy rytmicky sediace a harmonicky tečúce, dnes je v riffoch viac umenia a skúseností, je to detailnejšia práca, náročnejšie postupy. Na druhú stranu ale na mňa „The Whitecrow“ pôsobí ako najtemnejší album aký doteraz HYPNOS a možno aj Krabathor vydali. Aj napriek pozitívnu v textoch sa hudba netvári nijako dobrosrdečne, práve naopak, z mnohých pocitov vám na krku naskočia zimomriavky a dokonca niektoré pasáže sú až temne depresívne. HYPNOS dnes viac znejú modernejšie, sú tu počuť úplne všetky detaily inštrumentov, no keďže sú zahraté samými zručnými hudobníkmi, ich práca vyznieva totálne profesionálne. Tým modernejším nemám na mysli, že by si zobrali inšpiráciu z nejakých trendových a moderných postupov nových kapiel, povedal by som, že takých dobrých 50% zostalo verných old school Death Metalu, len tým, že riffy dostali novšie ošatenie a pôsobia progresívnejšie či sofistikovanejšie, mi ich štýl príde ako inteligentný pocitový Death Metal. Pokiaľ boli skladby na „Heretic Commando – Rise of The New Antichrist“ dosť silné, tak na „White Crow“ sú to doslova perfektne znejúce kompozície, HYPNOS neboli nikdy osobitejší! Napr. niektoré pocity v The Gift of Hope mi sakra pripomínajú skvelú „Unnecessarity“ ešte od Krabathor, netuším či je to len môj pocit, alebo či je to spôsobené frázovaným a pocitom z toho, no rozhodne tu niečo také tuším. Album je komplexný celkove, skladby si nie sú podobné tak ako na predošlých albumoch, omnoho viac sa od seba líšia, použili omnoho viac výraziva a pestrejšiu paletu riffov, pridali dokonca rôzne orchestrácie, použili viac druhov vokálov až po hovorené slovo, všetko pôsobí kompaktne, koncepčne a náladotvorne. Dnes som si „The Whitecrow“ vychutnával hlavne z Pegasovho hľadiska, odporúčam do uší hlboko vtlačiť slúchadlá s kvalitným zvukom a zmerať sa na jeho prácu. Bicie partie sú zahraté a skomponované do posledného detailu, rôzne parádičky s činelmi, ťažšie prechody do ktorých sú krásne napasované rytmické kadencie kopákových orgií, čistý zvuk bicích novinke určite prospel. Nechýba ani oddychová skladba Hereticum Minuet / Rebels Dancing, tá by sa nestratila na nejakých hradných slávnostiach, dýcha až renesančným pocitom. „The Whitecrow“ by som posunovo prirovnal ku dielam ako „Swansong“ od Carcass, „Erase“ od Gorefest, „Odium“ od Morgoth, „ Massive Killing Capacity“ od Dismember, „Wolverine Blues“ od Entombed, „Souless“ od Grave, „Blut“ od Atrocity, či „The Dreams You Dread“ od Benediction, určite viete na čo narážam, albumy, ktoré boli pre fanúšikov sklamaním, ale časom dozreli a stali sa zaujímavými. Na nové CD týchto moravsko - slovenských mohykánov tiež treba dozrieť, ich hudbu treba precítiť a pochopiť, dať jej viac času, pretože toto je čisto pocitový album.