IMPETIGO „Horror of The Zombies“, Wild Rags Records, CD´92, USA

Druhým albumom mohli IMPETIGO potvrdiť, že patria medzi nie náhodne dobré kapely, že môžu snáď vydať ešte lepší album, že raz budú patriť medzi legendárne a kultové kapely. Potvrdili. A to aj napriek tomu, že všeobecne oproti „Ultimo Mondo Cannibale“ výraznejšie spomalili a zhutnili zvuk. Dvojka „Horror of The Zombies“ patrí taktiež medzi zásadné a uctievané albumy v rámci Death / Grindu. Tentokrát nevlastním originál od Morbid Records, ale priamo od Wild Rags a to sa počíta . To, čo IMPETIGO vytvorili, možno označiť až ako atmosférickú Gore hudbu, znepokojujúce melódie, chorobná hrôza a psycho prezentácia. Zraz kanibalov, vrahov, živých mŕtvych a ďalších, dáva tušiť, že druhý album je rovnako nenásytný a lačný po ľudských obetiach. Len tak letmo prebieham po názvoch skladieb, Boneyard, I Work For The Streecleaner, Wizard of Gore, Mortuaria, Cannibale Ballet, Trap Them And Kill Them, Cannibal Lust, všetko názvy, ktoré pripomínajú, že krv ešte poriadne nezaschla a zvrhlosť ešte nedosiahla svoje medze. Riffy znejú viac ťažšie a pomalšie, sú zákernejšie vo svojej podstate a melodika je snáď ešte silnejšia než kedykoľvek pred tým. Skladby sa predlžili, desať klinov s časomierami od dvoch do cez sedem minút dlhých poctivých skladieb, aj keď mnohé sú natiahnuté spuchnutými intrami. Na niekoho je možno „Horror of The Zombies“ až príliš pomalý, niektoré skladby sa rozbiehajú fakt desivo pomaly napr. I Work For The Streetcleaner, alebo hneď po nej nasledujúca Wizard of Gore, v ktorej je viac pomalosti než by si akýkoľvek psychopat mohol pripustiť. Stevo tento krát hrá viac na perverznú strunu, jeho vokály pripomínajú nejaké vzdychanie a stonanie muža s koženou maskou, samozrejme s maskou vyrobenou z časti ľudskej koži. Už toľko nepoužíva jačavé a psychopatické hulákanie, ktoré by zobudilo aj mŕtvych pri úsvite. Aj taká Mortuaria začína pomaly, ale postupne prejde zažívacím traktom a hudba sa zrýchli a naberie obludné rozmery. Cítim, ako mi niekto dýcha na krk, niekto kto potrebuje litre mojej krvi a kusy môjho tela, je posadnutý a chorý, oblieva ma studený pot. Na dvojke IMPETIGO ešte lepšie komponujú, a skladby majú snáď ešte silnejší charakter. Je dôležité aby skladby boli dobre rozpoznateľné a zapamätateľné, áno aj toto môže rozhodovať v takto chorobnom štýle. Máme tu aj klasické sóla, ktoré sa v mnohých Grind Core kapelách nevyskytujú, síce ich kvalita nie je nijako valná, no svoju funkciu si plnia a majú svoju atmosféru, čo je niekedy viac ako technický rozmer. Cannibal Ballet začína podivným tempom, do ktorého Stevo používa snáď najperverznejší vokál a v pozadí počuť kanibalský rituál, ktorý by ste rozhodne na vlastné oči vidieť nechceli. Táto skladba, aj keď v nej nejde o nič Death / Grindové, je ešte viac postihnutá a chorá ako ostatné, necítite ten zápach variacich sa vnútorností??? Osobne vidím v „Horror of The Zombies“ nový rozmer strachu a desivosti, na svoju dobu fakt originálny zásek, pripomína mi to pomalé mučenie, keď vrah si vychutnáva svoju obeť a sleduje ju, užíva si jej strach a utrpenie, naťahuje jeho posledné hodiny života, nie je to kruté? Striedanie pomalých vyvrhnutých temp s makabróznymi tancovačkami, kde mŕtvoly sa groteskne hýbu do hudby IMPETIGO a úchylne oslavujú svoje orgie. Lampičky potiahnuté kožou z chrbta, nejasne osvetľujú veľkú tmavú miestnosť a na mŕtvych vidno odlesk ešte čerstvých rán krvi. Vyslovene rýchlou skladbou by mohla byť ôsma Defiling The Grave, v ktorej sa vyslovene pomalé postupy nenachádzajú, celá skladba je skočná a morbídna, to menšie spomalenie ku koncu je len preto, aby mohlo vyniknúť divoké sólo, no keď skončí, tempo sa znova vráti do vrtkého stavu. Zostávajú nám posledné dve skladby, tou prvou je Staph Terrorist. Toľko úchylnej radosti, zvrhlých temp, a prekypujúcej mŕtvolnosti, kúpanie sa v sadle, výroba nebezpečných nekrotík z tkanív obesených, parádna jazda v stredných tempách striedaných s rýchlymi besmi, jednoduché, no účinné riffy, toto si zapamätáte! Poslednou vecou je snáď najväčšia hitovka, ktorú určite dobre poznajú všetci ľudožrúti, Breakfeast At The Manchester Morgue! Kto si dá raňajky? Táto skladba krásne bublá ako vriaca krv, znova pomalé vyčíňanie, otrasné zvuky smrti a nepríjemné pocity, neskôr zas zrýchlenie a dávenie. Ale aj také raňajky sa raz musia skončiť ako aj celý album. Kto vie ako by znel ďalší album od týchto šialencov, môžeme si len domýšľať, keďže kapela už neplánuje návrat na scénu a po tomto akte vydali už len dve splitká a nejaké rarity. Navždy si preto budeme pripomínať ich dva albumy, ktoré jedno dominovalo v kanibalizme a druhé v témach nemŕtvych, počúvajme teda deti nádorov, postihnutých a vyšinutých, odetých v koži navždy.