IMPETUOUS RITUAL „Unholy Congregation of Hypocritical Ambivalence“, Profound Lore, CD´14, AUS
Tak táto kapela z Austrálie je známym pojmom pre určitú vrstvu fans už od roku 2009, kedy prekliali Metalový underground svojským dielom „Relentless Execution of Ceremonial Excrescence“, zhmotnená masa čiernej hnusoby. Na ďalší počin sme si museli počkať 6 rokov, už samotný názov „Unholy Congregation of Hypocritical Ambivalence“ dáva jasne najavo, že IMPETUOUS RITUAL sú znova tu a znova sa bude čarovať s najnebezpečnejšími ingredienciami získaných z hrobov, márnic, prekliatych zvierat, ale aj neznámych preparátov o ktorých radšej neradno hovoriť. Novinka znie oproti debutu viac konzistentnejšie a ucelenejšie, má profesionálnejší a devastačnejší zvuk, povedal by som, že oproti debutu znejú viac ako Brutal Death Metal, kdežto pri „Relentless Execution...“ to bolo viac svojskejšie poňatie priepastného zvuku aj keď tam bol dosť cítiť Portal. Myslím, že ich zvuk vtedy mal väčší priestor a ponúkal vystrašenému poslucháčovi viac obrazotvornosti. Dnes mi ich zvuk príde viac „metalový“ a „hudobný“, môže zaujať o niečo väčší počet fans, ale stále je to jedna prehnitá kobka pre zasvätených šialencov bažiacich po najmorbídnejších tieňoch a groteskne hrozivých figúrach zo sfér mrazivej a kričiacej temnoty. Hudobne sa IMPETUOUS RITUAL posunuli o krok vpred, zbavili sa viac menej vplyvov starých PORTAL (aj keď úplné vyčistenie asi nie je možné) a taktiež Incantation. Kapela sa snaží ísť čo najviac svojou cestou a skutočne je ťažké ich k niekomu prirovnať, áno, môžem začať menovať nejaké mená z ohyzdnej scény a viete si ich doplniť i sami, no vyložene podobnú kapelu nájsť ťažko. Ich ťažké tremolá akoby leteli éterickým priestorom, všetko znie tak hrozivo a skazene, že čierne diery sa začínajú chvieť ešte viac a znamenia pribúdajú. Riffovanie je z 90% tak kruté, až cítiť nenávisť oboch gitaristov, v štúdiu pri nahrávaní museli hádzať poriadne grimasy aby sa dokonalejšie vyjadrili a precítili to, čo lezie z repro sústavy. Melodika je priam neuchopiteľná a drasticky uhnetená v sadle obetovaných, je priam nemožné si nejakú pasáž prespievať, zamrmlať alebo zapískať, dokonca aj po dôkladnejšom napočúvaní sa vám ťažko budú vynárať najsilnejšie momenty ako pri iných nahrávkach. Ak vám aj prídu na myseľ, stratia sa tak rýchlo ako aj prišli, z toho by sa mohlo zdať, že materiál nemá dostatočnú silu, ale opak je pravdou. Jeho najväčšia sila je v okamžiku počúvania, alebo živého hrania, riffy sú tak husto polepené na seba, tak komplikované a často disharmonicky chaotické, že toto sa pomaly vymyká z hudobného ranku. Samozrejme hudba to je, sú dodržané všetky základné pravidlá kompozície, rytmiky a kakofónie, ale estetika ich prejavu je tak šialená, že padá väčšina logických bariér a otvárajú sa horiace priepasti obludária sonického martýria. Gitary sú omnoho uletenejšie a viac choré ako napríklad bicie, hlavne po gitarovej stránke je toto dielo padajúcim hnilým kmeňom, bicie sú zahraté samozrejme s chorobnou vášňou pre morbídno, ale sú viac klasickejšie než čokoľvek iné na „Unholy Congregation...“. Poriadny záchvat musel mať aj Ignis Fatuus pri nahrávaní novinky, z jeho pra-javu srší mohutná obludnosť, predstavte si ako sa snaží holotropicky dýchať a do toho dávi litre živých lariev, pričom stíha aj vyslovovať slová plné jedu a moru. Určite ale prekvapí totálny opak, keď v skladbe Inservitude of Asynchronous Duality vyletia omračujúce výšky výkrikov do tmy, mám na mysli tie až Heavy Metalové parádičky. Album je celkove ťažko pochopiteľný a zrozumiteľný, bežný metalový poslucháč si povie, kde je chytľavosť, melodika a inteligencia??? Tieto termíny veru pri novinke nemožno použiť, tu platí len rituálna brutalita, atmosféra hraničiaca s absurdnom a ZLO.
9/48:25/ 10 Mortuary
facebook.com/pages/Impetuous-Ritual/128111827293954
Tak táto kapela z Austrálie je známym pojmom pre určitú vrstvu fans už od roku 2009, kedy prekliali Metalový underground svojským dielom „Relentless Execution of Ceremonial Excrescence“, zhmotnená masa čiernej hnusoby. Na ďalší počin sme si museli počkať 6 rokov, už samotný názov „Unholy Congregation of Hypocritical Ambivalence“ dáva jasne najavo, že IMPETUOUS RITUAL sú znova tu a znova sa bude čarovať s najnebezpečnejšími ingredienciami získaných z hrobov, márnic, prekliatych zvierat, ale aj neznámych preparátov o ktorých radšej neradno hovoriť. Novinka znie oproti debutu viac konzistentnejšie a ucelenejšie, má profesionálnejší a devastačnejší zvuk, povedal by som, že oproti debutu znejú viac ako Brutal Death Metal, kdežto pri „Relentless Execution...“ to bolo viac svojskejšie poňatie priepastného zvuku aj keď tam bol dosť cítiť Portal. Myslím, že ich zvuk vtedy mal väčší priestor a ponúkal vystrašenému poslucháčovi viac obrazotvornosti. Dnes mi ich zvuk príde viac „metalový“ a „hudobný“, môže zaujať o niečo väčší počet fans, ale stále je to jedna prehnitá kobka pre zasvätených šialencov bažiacich po najmorbídnejších tieňoch a groteskne hrozivých figúrach zo sfér mrazivej a kričiacej temnoty. Hudobne sa IMPETUOUS RITUAL posunuli o krok vpred, zbavili sa viac menej vplyvov starých PORTAL (aj keď úplné vyčistenie asi nie je možné) a taktiež Incantation. Kapela sa snaží ísť čo najviac svojou cestou a skutočne je ťažké ich k niekomu prirovnať, áno, môžem začať menovať nejaké mená z ohyzdnej scény a viete si ich doplniť i sami, no vyložene podobnú kapelu nájsť ťažko. Ich ťažké tremolá akoby leteli éterickým priestorom, všetko znie tak hrozivo a skazene, že čierne diery sa začínajú chvieť ešte viac a znamenia pribúdajú. Riffovanie je z 90% tak kruté, až cítiť nenávisť oboch gitaristov, v štúdiu pri nahrávaní museli hádzať poriadne grimasy aby sa dokonalejšie vyjadrili a precítili to, čo lezie z repro sústavy. Melodika je priam neuchopiteľná a drasticky uhnetená v sadle obetovaných, je priam nemožné si nejakú pasáž prespievať, zamrmlať alebo zapískať, dokonca aj po dôkladnejšom napočúvaní sa vám ťažko budú vynárať najsilnejšie momenty ako pri iných nahrávkach. Ak vám aj prídu na myseľ, stratia sa tak rýchlo ako aj prišli, z toho by sa mohlo zdať, že materiál nemá dostatočnú silu, ale opak je pravdou. Jeho najväčšia sila je v okamžiku počúvania, alebo živého hrania, riffy sú tak husto polepené na seba, tak komplikované a často disharmonicky chaotické, že toto sa pomaly vymyká z hudobného ranku. Samozrejme hudba to je, sú dodržané všetky základné pravidlá kompozície, rytmiky a kakofónie, ale estetika ich prejavu je tak šialená, že padá väčšina logických bariér a otvárajú sa horiace priepasti obludária sonického martýria. Gitary sú omnoho uletenejšie a viac choré ako napríklad bicie, hlavne po gitarovej stránke je toto dielo padajúcim hnilým kmeňom, bicie sú zahraté samozrejme s chorobnou vášňou pre morbídno, ale sú viac klasickejšie než čokoľvek iné na „Unholy Congregation...“. Poriadny záchvat musel mať aj Ignis Fatuus pri nahrávaní novinky, z jeho pra-javu srší mohutná obludnosť, predstavte si ako sa snaží holotropicky dýchať a do toho dávi litre živých lariev, pričom stíha aj vyslovovať slová plné jedu a moru. Určite ale prekvapí totálny opak, keď v skladbe Inservitude of Asynchronous Duality vyletia omračujúce výšky výkrikov do tmy, mám na mysli tie až Heavy Metalové parádičky. Album je celkove ťažko pochopiteľný a zrozumiteľný, bežný metalový poslucháč si povie, kde je chytľavosť, melodika a inteligencia??? Tieto termíny veru pri novinke nemožno použiť, tu platí len rituálna brutalita, atmosféra hraničiaca s absurdnom a ZLO.
9/48:25/ 10 Mortuary
facebook.com/pages/Impetuous-Ritual/128111827293954
