IMPETUOUS RITUAL „Blight Upon Martyred Sentience“, Profound Lore Records, CD´17, AUS

Tmavé mraky sa znášajú čo najbližšie k zemi, údolia priam zanikajú v pohlcujúcej tme a vysoké kopce sú už dávno stratené kdesi preč, nič na tom nezmení ani dlhodobý vek, pripravte sa na úplnú tmu v ktorej blúdi postupujúca temnota, Slnko stratilo svoj účinok a hordy škľabiacich sa mníchov sa zjavujú ako revenanti čiernych prorokov. Mohol by som použiť akúkoľvek strašidelnú pasáž z diel H. P. Lovecrafta a aj tak by som presne opísal atmosféru jeho diel pomocou novinky „Blight Upon Martyred Sentience“od austrálskeho desu IMPETUOUS RITUAL. Novinka začína podobne ako ich debut „Relentless Execution of Ceremonial Excrescence“ z roku 2009, kedy skladba Elegy tiež pripomínala nával pohrebného a zatuchnutého plíživého moru, podobne aj Void Cohesion sa funerálne pohybuje po priamke priamo do hlbokého hrobu, ale nenechajme sa zmiasť, už v nasledujúcej Apoptosis prichádza búrka chaosu a duniacich výbuchov mŕtvolného besu. Na debute ešte IMPETUOUS RITUAL dosť pripomínali americkú legendu Incantation, na druhom mali už dosť blízko k Portal, no novinka sa posúva ešte ďalej a tu už máme originálny odkaz čiernej sépie plávajúcej v najhlbších vodách. Kvíliace monštruózne vzlykanie pôsobí ako dusivá antihmota rodiaca sa v priepasti bezodných tajomstiev smrti kde chaos zdobí každú štrbinu ktorou je možné preniknúť do iných sfér bytia. Stačí pozorne počúvať hudbu tohto telesa a na um vám prídu hlbinné vízie, môžete v tom čítať ako v zatratenom orákulu, uvidíte mocné besy, ale aj vidieť veci minulé či budúce. Opisovať hudbu IMPETUOUS RITUAL je vec vrtkavá, ide ešte vôbec o základný princíp hudby? Skladby obsahujú tak veľa drviaceho chaosu, že je ťažké sledovať štruktúry skladieb a vôbec sa v nich orientovať, riffy sú plne metúce. Dokonale vás obklopia a pohltia ako čierna diera, tento recept je však pre Austrálčanov typický a nemenný. Aj na ostatných opusoch ich krátkej diskografie sa stretnete s všadeprítomným zlom, nehumánnou formou podania a úpadkovou degradáciou ničoty. Ich produkcia môže pripomínať buď veľký tresk, alebo absolútnu deštrukciu všetkého hmotného, je to ako alfa a omega zrodenia a smrti. Má IMPETUOUS RITUAL v gitarových harmóniách aspoň akú takú stopu po melodike? V určitých častiach sa dá vystopovať zhubná melodika, ktorá je ale pred vašimi vlastnými ušami skrúcaná a zároveň miznúca, tie „najmelodickejšie“ partie sú akoby poslednými výkrikmi hrôzy a ten zostatok je len ničota samotná. Aj napriek veľkej nehudobnosti „Blight Upon Martyred Sentience“, je ich práca fascinujúca, v hudbe by malo ísť o sprostredkovanie určitých pocitov a atmosfér a to tu rozhodne máme, síce v úplne opačnom protipóle, ale je to grandiózne záhadné divadlo obrovskej skazy, rozpadajúce sa na atómy a zakončujúce absolútno. Teda ide určite o hudbu ako takú, horšie je to s pochopením, pre väčšinu určite pôjde o nepočúvateľný marast hlboko zakorenený v desivom podhubí najtemnejších pocitov aké človek dokáže zo seba vydať, pre nás ostatných môže ísť o dielo geniálnych rozmerov, zhmotňujúce niečo nevysloviteľné. Myslím, že Lovecraft by takúto hudbu dokázal vysoko oceniť, a to môžem povedať, že snáď aj niektorí skladatelia klasickej hudby, ktorí silne koketovali s atonalitou a nervným disharmonickým procesom skladania a experimentovania. Hudbu tohto telesa možno priradiť aj k termínu experiment, to isté plne platí aj pre ich druhú stranu Portal. Myslím, že IMPETUOUS RITUAL tvoria na hranici, alebo v bode, kde sa stretáva úplné šialenstvo s genialitou, je to akýsi bod zlomu, ktorý je bránou chaosu a tu je úplne jedno či sa niečo deje smerom vpred alebo vzad, vždy to vyburcuje len tie najohavnejšie tendencie. Jedna z najzapamätateľnejších častí z celého albumu je určite začiatok poslednej skladby Intransience, až ma zadúša s akou ľahkosťou manévrujú v dych berúcej harmónii, tu sú celkove riffy snáď najtragickejšie, zvláštna melódia vám môže pripomínať moment vášho zrodenia a určite bude znieť aj pri poslednom výdychu, tie pocity sú drviace! Riffy sú vedené nelogickým spôsobom, chaotické sóla sa objavujú z času na čas v divných momentoch a vaša intuícia je príliš slabá na to, aby dokázala predvídať ich výskyt či spôsob vedenia. Zvuk novinky je snáď najčistejším odvarom zo všetkých troch albumov, ale aj napriek tomu, že všetky nástroje dobre počujeme, v ich hudbe nebude mať nikto jasno, práve naopak, zamotáte sa v tom ako v zlom sne z ktorého sa nedá zobudiť, večná nočná mora a hlbiny strachu plávajúce v nekonečnom priestore. Toto už nie je dramatická, ale drastická hudba, apokalyptický generátor ohyzdnosti, žiadne silné songy, ale totálne silný moment celého diela. Ani neviem ako by som opis tohto sonického šialenstva ukončil, môžem im dať buď 0 bodov, alebo 10, vlastne je to úplne jedno, ale nakoniec ma to predsa len hodilo do smeru geniality....