INFERNO „Paradeigma (Phosphenes of Aphotic Eternity)“, Debemur Morti Productions, CD´21, CZ

Je zaujímavé, kam až sa dokáže jedna Black Metaloví kapela dostať v škále sfér žánru, od klasického Pagan Black Metalu, až po takýto, povedzme astrálny, metafyzický ruch, ktorý sa odvážili INFERNO na novom albume „Paradeigma (Phosphenes of Aphotic Eternity)“ vytvoriť. Už obe predchádzajúce diela „Omniabsence Filled By His Greatness“ a „Gnosis Kardias (of Transcension And Involution)“ uchopili žáner tým najnáročnejším spôsobom a dokázali z hudby vytvoriť vysoké umenie, hudbu s presahom a ohromiť tak mnohých poslucháčov celého sveta, pričom sa im stále podarilo si udržať pozíciu undergroundovej kapely. Tu vidno, čo znamená kreativita, stále posúvanie možností, hraníc, neustáleho sa zlepšovania a rútenia sa k niečomu, čo je len dosť ťažko pomenovať. Treba povedať, že oba predošlé počiny kládli na poslucháča celkom náročné nároky, pretože vstrebať všetky tie gitarové vrstvy, zvuky, zložité harmónie, komplexnosť skladbových štruktúr a podobne, chcelo fakt dosť sústredenia na vec, nie len pri pive vytočiť volume a hroziť rukou niekam do výšin. To, čo ale INFERNO pripravili pre nás na novinke „Paradeigma (Phosphenes of Aphotic Eternity)“ je však ešte abstraktnejšie, neuchopiteľnejšie, ale aj omnoho ťažšie pre pochopenie. Keď pri oboch predošlých albumoch sa ešte ako tak dala sledovať štruktúra skladieb, variabilita podania, forma, ale aj hĺbka, dnes je všetko ešte viac vzdialené niekde za horizontom udalostí. Mnohí môžu mať s novinkou problém pochopiť, čo sa to vlastne na ôsmom radovom albume odohráva. Povedal by som, že Black Metalové základy na ktorých boli oba predošlé (ale aj všetky staršie) albumy postavené sa teraz otriasajú pod náporom silného radiačného a kozmického žiarenia, a prestupujú tak ešte ďalej do ťažko chápajúcich diaľav a to až takým spôsobom, že aj mnohí nároční poslucháči nemusia tento opus doceniť, alebo úplne pochopiť. Samozrejme ja sa nechcem stavať do pozície, že ja som tu všetko pochopil a novinka cezo mňa prešla a dokonale som si to užil. Rozhodne ale musím povedať, že to, kam sa INFERNO posúvajú, je niečo naozaj monštruózne a naberá to kozmické rozmery. Dosť záleží ako sa s dielom daný poslucháč popasuje, niekto ho môže považovať za už prestrel v rámci komplexnosti, alebo experimentu, ale podľa mňa o to ide. To, čo kedysi vytvorili Pestilence na dokonalom „Spheres“ bolo v rámci Death Metalu na rok 1993 tak neobvyklé a progresívne, že vtedy len málokto pochopil čo sa stalo, a snáď až o 10, či 15 rokov mnohí dosiahli úrovne pre docenenie tohto diela. Niečo podobné sa môže diať aj s „Paradeigma (Phosphenes of Aphotic Eternity)“ no osobne si myslím, že INFERNO mohli ísť čo sa časového pásma budúcnosti ešte ďalej. Na novinke sa vykašlali na dynamiku zvuku, ale aj rytmiky, aj keď obe zložky tu sú. Sú jednoducho v pozadí, akoby som sa pozeral cez astrolab na ďaleké hmloviny a vnímal pritom tú celkovú hĺbku vesmíru, ale aj priestoru a času všeobecne. Pre mnohých bude ťažké chápať túto hudbu, pretože tu nie sú vyslovene riffy v zmysle „cool“ Black Metalu a skutočne často ťažko počuť čo sa vlastne po sonickej stránke odohráva. Rovina medzi zvukom gitarových vrstiev a syntetickými zvukmi je tak tenká a zahmlená, že to celé vytvára dojem opojenia, silnej psychadeliky, alebo nahliadania do najhlbšieho spektra temnej hmoty. Ďalšia paradigma albumu je vlastne to, že skladby sú len ťažko uchopiteľné, ťažko si budete užívať určité skladby v klasickom zmysle, v akom ich poznáme z väčšiny Black Metalových diel, keďže všetko je postavené skôr na odľudštených pocitoch, vesmírnych žiareniach, parazvukoch, abstrakcii. Osobne sa domnievam, že toto dielo by vyznelo ešte ozrutnejšie pri zmenenom stave vedomia, obávam sa, že pre mnohých ho bude preto ťažko chápať pri bežnom stave chápania. Tu sa zas natíska ďalšia domnienka, celé toto zaujímavé dielo by určite dobre podporovalo čítanie okultných, alebo metafyzických materiálov, ako podmaz a možno by dokonca pomohlo k lepšiemu pochopeniu, ale to už vážne tápam. Rozhodne je novinka od INFERNO silnou výzvou pre každého, kto sa pustí do súboja s ním, a možno sa netreba púšťať do súboja, ale skôr ho nechať cez seba plynúť. Po dopočúvaní sa všetko vždy vyparí ako dym z fajky dostratena, no vždy stačí rozdúchať ten správny oheň a látky začnú znova horieť, účinkovať. Na tomto mieste by som si dovolil až rúhavé konštatovanie, že INFERNO sa podarilo nahrať možno jeden z najhlbších a najkomplexnejších albumov, ktorý ešte ako tak obstojí pri sfére Black Metalu. Čo bude ďalej???