IRKALLIAN ORACLE „Apollyon“, Nuclear War Now! Productions, CD´16, SWE

„Appolyon“ určite patrilo medzi najočakávanejšie počiny tohto roku pre určitých fans. Kapela IRKALLIAN ORACLE patrí medzi tie, ktoré po debute prebúrali dvere svetla a priniesli silnú temnotu, pohlcujúcu všetko žiariace a pozitívne. Keď som sa dostal k tomuto počinu, až som sa triasol nedočkavosťou s čím títo mágovia prídu po skvelom „Grave Ekstasis“. Prvá skladba Refelctions sa nesie v dosť tesných a pochmúrnych farbách, tempo je skôr pomalšie a valivé. Riffy nadhadzujú desivé tremolá a všetko sa len začína. V dvojke Conjuring The Expulsed sa odohráva omnoho komplexnejšia výstavba riffov, tempo sa dostáva do vyšších obrátok a celkový tok skladby je omnoho pulzujúcejší než v prvej veci. Melodika je šialene ťažká a náročná, pre poslucháča celkom tvrdý oriešok po všetkých stránkach. Aj keď sa zdá, že harmonicky je gitarová stránka členitá, dostať sa do vnútra skladby je celkom ťažké. Rozmanitosť sa týka aj riffov, temp a celkovej atmosféry. Bicman občas používa silné komplexné témy, jeho hra je priam zarážajúca. Hudba je dusivá, implozívna a pohlcujúca, neviem či som sa tento rok stretol s ťažším albumom. Nasledujúca skladba Sol začína s o niečo otvorenejším riffom, tu sa už melodika štylizuje do role výraznej temnoty, v tejto skladbe sa je ľahšie orientovať, no i tak si stále zachováva komplexnú súdržnosť. Fanatickosť sa prehlbuje každým ďalším krokom, tu je všetko myslené absolútne vážne a nebezpečne. Je zaujímavé sledovať ako spolupracuje gitarová linka s ťažkými bicími, aké väzby má k nim basgitara a ako ponuro podáva výkon vokalista. Spiritualita prehlušuje matériu a hudba dostáva nový význam. Ďalšia vec Elemental Crucifixion začína mŕtvolným vzdychaním, akoby zomierajúci nasával posledné dúšky vzduchu pred skonaním. Ak som pri debute spomínal, že mi príliš nepripomína Portal, tak práve na ich druhom albume cítim bližšiu podobnosť. S týmto albumom budú mať problém poslucháči, ktorí sú zvyknutí na typické Metalové doktríny, pretože tu nenájdu typické postupy, harmónie ani atmosféru na ktorú sú zvyknutí. Skladby sú akési skľúčené, ponárajúce sa hlboko do temnoty, žiadne refrény, sóla na šesť strunovkách ale ani priamočiarosť. Práve vďaka tomuto je „Apollyon“ zle stráviteľným sústom aj pre náročnejších poslucháčov. Tento album mi pripomína zrkadlo, kde je všetko opačné a to nielen vizuálne ale aj hĺbkovo. Predposlednou skladbou je Apollyonic Enstasis. Ďalšia skrútená skladba vyžarujúca hrôzy čierneho slnka a vzostup do ríše mŕtvych. Úpadkové harmónie si podávajú kostenú ruku s disharmonickými postupmi. Rytmus podstupuje zvláštne mentálne pochody, kde od pomalých zohavených spálenín prechádza do vyšinutých klepačiek, ktoré sú zvládnuté absolútne bravúrne. Samozrejme sa tu nachádza aj mnoho iných medzitemp, ktoré sa celkom ťažko opisujú. Takto kreatívneho bicmana som nepočul už celkom dlho. Skladby sa pohybujú v dlhých rozmedziach, najkratšia skladba 6:24 a najdlhšia je posledná At The Graveyard of Gods, ktorá bez pár sekúnd dosahuje 20 minút! Táto je najkomplexnejším podaním štýlu IRKALLIAN ORACLE, spaľujúcim ohňom v rituálnej miske. No ani tento kúsok nevnesie do chápania ich hudby nič jednoduché alebo ozrejmujúce, práve naopak, zamotá všetko ešte viac a zaviaže na tisíc uzlov. Počúvať dielo ako „Apollyon“ je nielen výzva, ale aj ponorenie sa do temnej spirituality, nie je to len nejaká Metalová nahrávka od nejakej kapely. Je zaujímavé, že takáto vízia vzišla práve zo Švédska, z krajiny, kde dominuje práve skôr harmónia a melodika. Takýto druh hudby má tú výhodu, že nikdy neomrzí, stále v nej môžete kľučkovať, objavovať nové zákutia a otvárať ďalšie brány.