KULT OFENZIVY „Náuky různic“, Iron Bonehead Productions, Promo CD´14, CZ

KULT OFENZIVY sa valia nekompromisne vpred, tretí album „Náuky různic“ sa objavuje onedlho vonku a s tým nič nenarobíme, treba tento fakt priať a postaviť sa mu čelom. Bol som zvedavý kam sa táto kapela posunie, aj keď KO zďaleka nepatria medzi kapely, ktoré by prekvapili progresom a myslím, že to od nich ani nik neočakáva, ba dokonca by to bolo pre mnohých sklamanie. Takže tak ako poznáte „Symfonie oceli“ a „Radikální ateismus - Tvúrcum nadčloveka“ presne tam je zakotvený aj nový album „Nauky různic“. Príde mi, že novinka má doteraz najlepší zvuk, má ešte silnejšiu tvrdosť a určite hlbšie basy ako doteraz. Hudobne sa nič nezmenilo, minimálna melodika postavená často len na pár tónoch pôsobí často chladne a surovo, ale presne toto bolo zámerom. Verím tomu, že väčšina metalistov by tento album a všeobecne tvorbu KULT OFENZIVY nestrávila, dokonca si myslím, že aj pre mnohých ortodoxných BM fans je to príliš monotónne a minimalistické. Tóny sa pohybujú síce dosť často up - down, ale v tak zvláštnych kombináciách, že pri prvých počutiach som sa nazdával, že album je nenapočúvateľný. Tento fakt sa dá chápať možno aj tak, že pekne vytriedi fanúšikov a album sa skutočne bude páčiť len minimálnemu počtu ľudí, minimálnemu počtu, ale o to uzavretejšej a jednotnejšej skupiny. Ďalšou variantov je, že táto nemelodika je pancierom proti komerčnému Metalu a proti komerčnej hudbe všeobecne. Kde je napísané, že aj takto chladná a surová hudba nemôže mať svoj pôvab, čaro a umeleckú hodnotu? Samozrejme, že KO všetky tieto atribúty spĺňajú, vytvorili si akýsi zvláštny štýl BM a pomýliť si ich s niekým je dosť ťažké. Najväčšou zmenou oproti predošlým dielam je spôsob bubnovania, ten, kto sa sťažoval na monotónne rýchle tempá určite ocení mnohé prechody ktoré hrozia často. Taktiež sa mi páči používanie činel, hudbu robia ešte agresívnejšou a hlasnejšou či jedovatejšou. Samotné bicie sú nazvučené doteraz najlepšie, hlavne prechody sú autentické a prirodzené, znejú basovo a tvrdo. Najväčšou devízou Kultu je ale vokál, je počuť ako vokalista svoj prejav posúva dopredu k stále silnejšej expresii, už na Triumph, Genus znel jeho hlas ako hrom, no tu je jeho výkon dotiahnutý na maximum. Možno som to už písal v nejakej recenzii, ale myslím si, že charizma akou podáva svoje texty, ako tvorí slová a akú vážnosť im dáva, sú doteraz najdokonalejšou formou prejavu hneď po Frantovi Štormovi z Master´s Hammer. Skladby ani nepôsobia nejako obzvlášť silne, mám tým na mysli, že sa nedočkáte hitoviek ktoré sa bežne na albumoch nachádzajú a každý si vždy nájde tie svoje skladby. Tu sa treba pozerať na album ako na celok a hľadať na ňom rôzne detaily a hĺbku, album má svoju silu vo svojom vnútri a mystériu, preto toto delo pochopia iba niektorí.