CLANDESTINE BLAZE „Tranquility of Death“, Northern Heritage Records, CD´18, FIN

6. novembra 2018 vyšlo najnovšie, už desiate CD fínskym CLANDESTINE BLAZE, úctyhodné, však? Musím sa priznať, že doteraz som kapelu neregistroval aj keď jej jediný člen Mikko Aspa pôsobí aj v omnoho známejších Deathspell Omega na vokáloch. CLANDESTINE BLAZE vznikli v roku 1998, čiže majú za sebou cez 20 rokov aktívnej existencie, posledných 5 albumov Mikko strieľa s obdivuhodnou kadenciou, veď predposledný vyšiel v roku 2017! Pri počúvaní „Tranquility of Death“ ma jeho hudba preniesla niekedy do začiatkov 90tych rokov, kedy vznikali najvýznamnejšie Black Metalové albumy. Ak by ste si mysleli, že produkcia bude o niečo modernejšia a čistejšia, ste na omyle. Už prvý dotyk s albumom dal jasne najavo, že hnijúce vetry fúkajú zo severu z tohto obdobia. Všetko znie analógovo a značne neupravene, s čím môžu mať niektorí jedinci problém, ale to je ich problém, nie Mikku. Dosiahnutie takého zvuku ešte viac napomáha dostať sa čo najhlbšie do koreňov a podstaty Black Metalu 90tych rokov. Najbližšie má táto kapela k nórskym Dark Throne z ich ranného obdobia, len s tým, že CLANDESTINE BLAZE znejú viac nadupane vďaka zvýšeným basom. Hudba tohto telesa je postavená na celkom jednoduchom základe, dve vrstvené gitary, ktoré sa príliš nerozchádzajú, jednoduché a priamočiare bicie po vzore Dark Throne a perfektný vokál, ktorý určite stojí za vysokú pozornosť pre dobré časovanie slov, estetiku pocitov, ale aj za svojráznosť autora. Ak by som mal porovnať obe kapely, tak CLANDESTINE BLAZE si dali viac záležať na prepracovanosti harmónií, Dark Throne s nimi narábali značne primitívnejšie, kdežto Mikko ide viac do hĺbky. Prvé tri skladby God On The Cross, Tragedy of Humanization a Blood of The Enlightenment sú zárukou vyšperkovanej estetiky mŕtvolných melódií a zasvätia vás do podsvetia chápania hudby tohto umelca. Ak si predstavíte tie najlepšie melódie z „Under A Funeral Moon“, tak tu sú ešte viac rozpracované a rozvetvené, pritom si zachovávajú stále mizantropickú chladnosť a určitú primitívnosť. V niektorých momentoch je cítiť, že Mikko sa nechal mierne ovplyvniť aj modernou vetvou žánru, veď nenadarmo je členom jednej z najnovátorskejších kapiel, akou DSO rozhodne je. Nepoužíva síce atonálne a disharmonické postupy, no dokáže sa celkom slušne vyhrať s jemnocitnými riffmi, ktoré používajú napr. Mgla, alebo Blaze of Perdition. Tie sú ale zosúladené s harmonickou estetikou 90tych rokov, z čoho vzniká celkom zaujímavá koláž tváre diabla. Riffy na seba dobre nadväzujú, prirodzená kompozícia zaručuje kvalitné počúvanie bez narúšania toku. Všimnite si tok riffov v prvej God On The Cross, začiatok je ešte tak trochu mdlý, ale zaujímavý, no postupne sa melódia začne otvárať a zahráva sa s ohňom. Postupne sa začnú na povrch vyplavovať ešte zaujímavejšie prvky a atmosféra vás doslova pohltí. Časté sú aj výpady rytmiky, kedy gitara samostatne rozpútava pravé Black Metalové hody a do toho sa následne pridávajú beaty monotematických, ale hypnotických temp. Druhá skladba začína hneď silným riffom z ktorého mrazí, klávesové podmazy prehlbujú atmosféru a tá sa dá krájať. Nemajte obavy, ani zostatok albumu, teda skladby Tamed Hearts, Tranquility of Death a Triumphant Empire nie sú vatou na vyplnenie času. Všetky majú podobný rukopis a zaujímavé rozpoloženie nálad, tak napríklad v titulnej Tranqility of Death príde aj na akustickú gitaru, tá môže evokovať staršie obdobie Bathory, kde tento nástroj znel tak surovo, ale aj prirodzene. Tempovo sa album drží hlavne rýchlosti a pomalších temnejších gradácií. Bubnovanie je zvládnuté v klasickom duchu so zvukom ako zo „Soulside Journey“, alebo „The Somberlain“, či „De Mysteriis Dom Sathanas“. „Tranquility of Death“ je čistá žánrovka pre zasvätených fans Pure Black Metalu, určite je poctou viacerým kapelám, ale skvele obstojí aj ako svojrázna nahrávka čierneho umenia.