LIVING DEATH „Protected From Reality“, Aaarrg Records, CD´87, GER

Bolo to niekedy začiatkom 90tych rokov po revolúcii, jeden z tých dní, kedy sa zas všetko menilo, všetko sa zdalo iné a človek očakával veci nebývalé, myslím, že sa šlo na Bradlo na nejaký politický míting a dole v meste na miestnom trhovisku predávali hlavne Vietnamci všetko možné aj nemožné. Bola to neurčitá sobota a pokukoval som po kazetách, ktoré sa ponúkali na pulte, zaujal ma obal kapely LIVING DEATH. V tej dobe som mal dosť Death Metalové nálady, takže sa vtedy počúvali všetky tie úžasné debuty 90tych rokov. Ale ten obal „Protected From Reality“ ma priam učaroval, starý strašidelný dom spoza ktorého vykúkal zlovestný mesiac a v dolnom poli obalu sa deje niečo zlé, asi ide o vraždu a v pozadí stojí muž s kosou. Všetko je to hodené do zvláštnej sivej farby, v spodnom okne sa svieti. Bral som poľskú kazetu hneď so sebou na Bradlo a nevedel sa dočkať, až si ju neskôr pustím, Cestou som rozmýšľal čo to bude za hudbu, názov LIVING DEATH sa mi páčil, naznačoval predzvesť Death Metalu v spojení s takým temným obalom. Ale bol som trochu sklamaný, keď som si album prvý krát pustil, vyrútil sa na mňa extrémne agresívny Thrash Metal s divným jačavým vokálom, ale už vtedy som cítil z nahrávky strach. Z ich melódii sa šíri niečo škodlivé, nepríjemné až doslova desivé. LIVING DEATH už na predchádzajúcich dvoch albumoch „Vengeance of Hell“ a „Metal Revolution“ ťali do živého a mnohé skladby z nich mali už podobne zlú a zákernú auru ako všetko na „Protected From Reality“. Tu to všetko vybuchlo do tváre. Prvá skladba Horrible Infanticide (Part One) ide ako čierny starý vlak rýchlo uháňajúci do tábora smrti, brutálne riffovanie a dráždivé strašidelné melódie, ktoré až drásavo šteklia nervy. Famózne gitarové vrstvy sa klenú do niečoho temného a ponurého, človek ani nedýcha. Takéto otrasné pocity som v Thrash Metale ešte snáď nezažil, v tomto atmosférickom ohľade bez nejakých menších problémov zlynčujú aj kadejaký veľa hlasný Death Metalový fenomén. Započúvajme sa do dvojky Manila Terror, táto skladba je ešte horšia a strašnejšia, smrť zaváňa z každej svetovej strany, riffy idú po krku a nedajú dýchať. Obaja gitaristi dospeli ešte do vyššieho technického levelu a cítiť to hlavne pri rýchlych a presne vedených Speed Thrashových trsaniciach, popri tom dokážu držať atmosféru vybičovanú do hutnej obludnosti. Vokál páli ako rozžeravené uhlie, z textov máte zimomriavky na chrbte. Ďalšia vec Natures Death taktiež nepridáva nič na pozitívnosti, gitary vytvárajú skľučujúce a mizerné pocity, započúvajte sa do tej druhej spodnej gitary, ktorá vydáva akési bizarné škrípanie vo zvláštnych harmóniách. Sóla sú upletené z obetí vrahov, akoby ich telá po smrti ešte kričali v mučivej agónii a vy to počúvate prostredníctvom sól vo vašich snoch, ktoré sa stále opakujú. Drsné riffy predvádzajú strašidelné divadlo hrôzy, tak tomuto hovorím album par excellence! Inštrumentálka Wood of Necrophiliac patrí medzi najatmosférickejšie partie na albume, akustická vybrnkávačka je postihnutá strašným syndrómom a do nej sa vkladajú zákerné mätúce Thrash riffy a keď sa do toho ešte oprú smrtiace mníšske chorály, máme tu ukážkovú hudbu naplnenú po okraj strachom. Viem si túto skladbu plne predstaviť do nejakého zaujímavého hororu, kde sa stretáva odpornosť s najmystickejšími záujmami. Zvuk kopákov je vzrušujúci, aj keď to znie akoby blany boli z ľudskej kože, tie tupé údery na ne nemôžu nikoho nechať chladným. Tu sa taktiež zaujímavo vrstvia gitarové motívy a čím sa skladba viac blíži ku svojmu koncu, tým sa všetko stupňuje a napĺňa. Druhú stranu otvára Vengeance (Horrible Infanticide Part Two), choré úmysly hudobníkov nadobúdajú hrozivé rozmery, prečo nie je viac takto pokrútených a desivých Thrash albumov??? Gitary sú tu priam víziou nočných môr, basa poťahuje hlboké tóny hore a dole, pôsobí to dosť škaredo. Mimochodom Living Death boli vždy ovplyvnení aj majstrom Lovecraftom čo sa do ich hudby vždy aj odzrkadľovalo, obzvlášť na tomto diele. Intruder ponúka pohľad do otvorenej škľabiacej sa hrobky, basa znova vytvára nepríjemné tóny a gitarové linky hľadajú moje slabé miesta aby ich mohli naplno ovládnuť desom! V riffoch tejto kapely je niečo neľudské a nadzmyslové, neviem čo sa stalo, že takáto málo známa kapela natočila album, ktorý predstavuje najgeniálnejšiu hororovú estetiku podanú tak mŕtvo. Skutočne ani nedýcham keď počúvam tie deformované riffy a bublajúce kopáky, s otrasným hlasom, pritom ich hudba musela byť v roku 1987 absolútne progresívna a originálna! The Galley je ďalším klincom do rakvy, pozoruhodné gitarové riffy a temnou atmosférou ako zo zlého hororu, ktorý je príliš reálny. Harmónie sú dekadentné a morbídne, grotesknosť sa tu stretáva s obludnosťou a hulákajúcim chvením smrti, v tejto skladbe sa riffy dosť opakujú aby tým vytvorili ešte hlbšie pocity a prenikli ľahšie do vás. Thorsten frázuje pomaly, slabikovo, tiene na stenách dosahujú svoj vrchol tancom strašidelnosti a práve odbíja polnoc. Skladba patrí medzi pomalšie, ale to vôbec neprekáža, znie to zákerne! Predposledná War of Indenpendence patrí medzi moje vôbec najobľúbenejšie na albume, ten úvodný Heavy Metalový riff má v sebe totálnu silu a po ňom sa spustí hotové Metalové peklo v plnom rozsahu s neblahými následkami. V skladbe sa nachádzajú aj zaujímavé výpady gitár kedy počujeme len údery bicích a basy, perfektne načasované a zahraté! Poslednou skladbou je Eisbein (Mit Sauerkraut), trochu odľahčujúca skladba oproti predošlým, ale stále je v nej veľa pochmúrnej absurdity hrozivých extrémne rýchlych riffov a demolujúcich úderov. Z hudby LIVING DEATH straší ešte stále, stačí si to len pustiť, ešte stále u mňa tento album vyvoláva zvláštne pocity po tých rokoch a je pre mňa jedným z najgeniálnejších Metalových albumov všetkých čias!