MERCYFUL FATE „Dead Again“, Metal Blade Records, CD´98, DEN

Naša púť pokračuje ďalším radovým albumom MERCYFUL FATE s filozofickým názvom „Dead Again“. Písal sa rok 1998 a stalo sa tak 9. júna cez label Metal Blade Records. Popravde, priznajme si, že MERCYFUL FATE už v tej dobe neboli tak šialenou kapelou ako v 80tych rokoch. Už len letmé počúvanie tohto albumu musí spôsobiť každému fanúšikovi menšie vrásky na čele, dôvod je jednoduchý. MERCYFUL FATE začali používať viac groovy riffy, typické pre modernejšie, alebo všeobecné Metalové kapely, už tu chýbala tá stará komplexnosť a umelecká forma, viac vlastného charakteru a sily. Riffy sú vo väčšine prípadov zjednodušené a často už ani nevykazujú tak silné harmónie ako za starých čias, alebo novších. „Dead Again“ je trochu pridlhý album, jeho časomiera mohla byť zredukovaná aspoň o 2-3 skladby čo by pridalo na kvalite a ubralo by z nudy, ktorá z niektorých skladieb srší. Ale musíme sa na tento album pozrieť aj z pozitívneho hľadiska, má aj dobré skladby ako napr. prvé dva tracky, Torture (1629) a The Night, ktorej záver je nezabudnuteľný a kreatívnejší než väčšina riffov na celom albume. V mnohých skladbách sa nachádzajú aj zaujímavé gitarové linky, ale tie bývajú často otupené sterilnými a menej výraznými riffmi, inokedy dokonca pripomínajú až príliš svojich predchodcov, či niektoré novšie albumy King Diamonda. Aj napriek tomu, že album trochu kritizujem, musím napísať, že „Dead Again“ je dobrým a skôr priemernejším albumom v histórii MERCYFUL FATE, pri niektorých počúvaniach môže nudiť, no keď si ho pustíte po dlhšej dobe, môže zas skôr prekvapiť. Kto dnes vydáva takto uhrančivé diela dnes? Stále je to vysoký štandard, len keď si to porovnáme so starými vecami, tendencia je skôr klesajúca. Napr. v skladbe Banshee je super refrén, ale niektoré gitarové partie sú skôr vatou než progresívnym, alebo výnimočným počínaním gitaristov ako Shermann a Wead. Neviem ako tento album chápala kapela sama, zrejme ho brali ako skvelý a nápaditý materiál, čo môže byť tak trochu sebaklam. Riffy už vás tak nedržia v napätí a strašidelnej atmosfére, aj keď samozrejme takýchto momentov je tu mnoho, ale chýba im viac epickosti a väčšej hĺbky. V niektorých riffoch sa dvojica gitaristov snažila vytvoriť niečo neobyčajné, ale tieto nápady zväčša nepadli na úrodnú pôdu, napr. taká Mandrake je skôr tou skladbou, ktorá sa na albume nemusela vyskytnúť. Myslím, že ak by takúto vec napísala neznáma Heavy Metalová kapela súčasnosti, určite by pritiahla pozornosť mnohých fanúšikov, no v rámci ich kultovosti sa jedná skôr o priemernú vec, kde tu vykradnutú riffmi z „Into The Unknown“. Chlapi sa už začali príliš opakovať po sebe, strácali potrebnú magickú naliehavosť, ktorá bola pre nich prirodzená v začiatkoch. Možno za pokles kvality mohol aj nový gitarista Mike Wead, samozrejme nechcem povedať, že by bol zlým gitaristom. Tento maniak sa postaral o zaujímavé technické variácie vo svojej starej kapele Hexenhaus, ktorá hrala skôr technický Thrash / Speed a ich albumy boli vo svojej dobe niečím zaujímavým a kreatívnym, no myslím, že v MERCYFUL FATE jeho práca nedosahovala takých kvalít ako Shermannova. Dobre mu ako druhý gitarista sekundoval a celkom sa stotožnil so štýlom tejto legendy, ale predsa len s Dennerom fungovala hudobná chémia omnoho lepšie. Keď počúvam „Dead Again“ teraz, počujem kvalitné hudobné výkony a zaujímavé hudobné štruktúry, dokonca titulná skladba Dead Again má skoro 14 minút, že by ďalší pokus o Satan´s Fall? Určite chceli niečo podobné dosiahnuť, pripraviť skladbu so zložitou štruktúrou a výpravnú vec, no zďaleka nedosahuje výšin legendárnej skladby, aj keď niektoré časti v strede sú pozoruhodné. Je tu cítiť určitý úpadok a možno umelecké vyhorenie, preto keď tento album počúvam, snažím sa trochu odosobniť od toho, že je to dielo MERCYFUL FATE, vtedy sa mi album počúva lepšie. Už to nie je taký tlak a hustota, aj keď bicie znejú dosť surovo a prirodzene. Harmónie stratili to svojské čaro okulnosti a čarodejníctva, samozrejme potrebná temnota zostala, bez toho by táto kapela ani nemohla existovať. Najhoršie je, že aj tie najexpresívnejšie časti „Dead Again“ vám nezostanú až tak dlho v hlave a nepociťujem pri nich také zimomriavky a autentickosť ako pri „Melissa“. Každopádne je to slušný album z hľadiska všeobecného, občas si ho treba vypočuť a pripomenúť si aj túto novú éru jednej legendy.