Spalovač l-karnitin pro spalování tuků
 
 
 
 
 
Na prahu nového milénia stáli MA znova pred extra náročnou úlohou, mali za sebou veľa zabijáckych albumov a rovnako sa im podarilo zvládnuť odchod hlavného frontmana. Mnohí určite čakali, že teraz príde tá chvíľa a nahrajú nejakú sračku. Trey ale nesklamal. Práve naopak, vytiahol z rukávu ďalšie esá a uzemnil všetkých kritikov a pochybovačov pod čiernu zem. Na pomoc si prizvali Erika Rutana čím sa znova rozšírili na štvoricu. Okrem gitary nahral aj všetky klávesy. Steve Tucker sa konečne zapojil aj do kompozície, dokonca sa podieľal spolu s Treyom na väčšine materiálu. "G" je posledný album nahraný v Morrisounde a znova sa posunuli ďalej aj ohľadom audio formy. Ide totiž o najhladšiu produkciu v ich histórii. Čo sa týka čistoty zvuku, ešte prekonali aj "Domination", toto je presný opak "F", totálne digitálne znejúca nahrávka s veľmi jemnými bicími, pri klepačkách zachádzajúcimi takmer až k plastickému zvuku automatu. To ale nič nemení na fakte, že ide zároveň o ich najvplyvnejší album z post Vincentovej éry. Tú čistotu vynahradili tak silnou atmosférou až sa z nej môže hlava zakrútiť. Prispeli k nej klávesy a hlavne Treyove a Erikove sóla. Prvý krát začína album skutočným introm, na "B" to bolo skôr len škrípanie gitár. Kvákanie žiab by asi nikto od MA nečakal, možno tým chceli navodiť tajomnú atmosféru odľahlých bažín, kam ľudská noha nikdy nevstúpila. Toto kvákanie sa ešte ozýva v pozadí prvej Summoning Redemption, ktorá patrí k tým pomalším a valivejším. Znova vsadili na rovnakú taktiku ako minule striedajúc pomalšie skladby s rýchlymi. K vrcholu albumu by som zaradil skôr tie pomalšie, presnejšie He Who Sleeps a At One with Nothing. Tieto dve sú akoby návratom k hymne God of Emptiness. Tu predvádzajú svoje najsilnejšie stránky, úplne morbídne melódie ako z najhoršieho sna, padajúce tóny a dokonca aj zdvojené atonálne riffy! Úplne odlišné štruktúry skladieb než 90% všetkých DM kapiel spravili z ich produkcie ťažko pochopiteľnú kakofóniu. Oni nerobia hudbu v prvom rade na bangrovanie, skôr chceli zhudobniť dekadentné a surrealistické umenie. Na tomto albume ho navyše obohatili tak atmosférickými, vesmírnymi sólami, že ich začalo napodobňovať niekoľko kapiel, najviac asi anglickí Mithras. Steve Tucker má na vokáloch dosť silné echo čím len posilnil túto kozmickú hrôzu a pocit niečoho nadpozemského. Keďže prevzal aj lyrickú stránku, textovo sa MA zase posunuli iným smerom, ku globálnym katastrofám. Erik Rutan vystrúhal podobnú klávesovú inštrumentálku ako na "D". Je ňou deviata Awakening pripomínajúca zlovestnú hudbu hororovej pc hry Diablo. Album končí jedenástou God of the Forsaken, veľkým klenotom celej diskografie MA. Síce ide o rýchlu a deštrukčnú jazdu, no pripravte sa na Treyove sólo, ktoré patrí k jeho vrcholným. Výraz, ktorý vyjadruje svojou sekerou, je čistým vyslobodením a týmto zabetónoval svoju nesmrteľnosť v žánri. Nie je veľa gitaristov, ktorí by dokázali vyjadriť také snové stavy a keď to skombinujete s diabolským umením Peteho Sandovala, vznikne z toho apokalyptická sila. "G" už nie je taký roztrieštený ako bol "F", oba sú rozdielne, ale každý má svoje silné stránky. Od debutu ubehlo už veľa času a teraz sa znova rozhodli zveriť obal do rúk Dana Seagraveho. Lepšie ani nemohli spraviť, námet dokonale vyjadruje hudobný obsah disku, v booklete je dokonca menší poster obalu. MA sa pokúsili zhudobniť pád a následné vyvrhnutie z čiernej diery do inej dimenzie, ktorá smeruje k vlastnému kolapsu, vychutnajte si ako chutia posledné chvíle existencie.
MORBID ANGEL "Gateways to Annihilation", Earache Records CD ´00, USA


11/44:28/ -                                               Storm


http://www.morbidangel.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]