„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich
 
 
 
 
 
MORBID ANGEL "Kingdoms Disdained", Silver Lining Music CD´17, USA


11/47:43/ 8,5-8                                            



http://www.morbidangel.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]
Dávno sú preč časy keď MA vydávali albumy každé 2-3 roky, teraz nastala doba, že musíme čakať aj 7-8 rokov na niečo nové. Je preto len prirodzené, že väčšina fans mala od novinky príliš veľké očakávania, najmä po takom kontroverznom prepadáku ako "Illud Divinum Insanus" a odchode showmana Davida, alebo stroja Tima. Za mikrofón sa vrátil stratený syn Steve Tucker a za bicie zasadlo dosť neznáme meno, mladý talent Scott Fuller, ktorý hral v mnohých menších kapelách. Na druhú gitaru pribudol ďalší novic Vadim zo zaujímavej bandy VadimVon. Každé vysoké očakávanie väčšinou predchádza sklamaniu a to platí aj pre "Kingdoms". Trey Azagthoth je určite jeden z najinovatívnejších gitaristov v DM, ale jeho kreatívne schopnosti akoby utrpeli odchodom Peteho Sandovala. Možno spolu fungujú ako dva póly batérie a ich rozdelením akoby nefungovala tá mágia starých MA. Rovnako im veľmi neprospieva ani zmena štúdia, odkedy opustili Morrisound Studios, ide to s nimi len dole vodou. Veľmi neobľubujem chladnú produkciu Erika Rutana v Mana Recording Studios, ale už som počul od neho aj horšie práce. Zdá sa akoby sa chceli hudobne aj zvukovo vrátiť k "F", čiže vytiahli dopredu bicie, pričom gitary sú stiahnuté a zahmlené v pozadí. Znie to dosť brutálne, typicky americky, môžem povedať ako vylepšená produkcia "F". Materiál začína nečakane bez akéhokoľvek upozornenia rýchlym náklepom a v tomto duchu sa nesie väčšinu času. Občas musí samozrejme prísť aj nejaké spomalenie, ale to len preto aby nepôsobil príliš monotónne. Trochu netypické riffy otvárajú druhú skladbu D.E.A.D. pretože pôsobia akoby sa navzájom škrtili. Nasledujúca Garden of Disdain je návratom k albumom "D" a "F", je to znova to isté tempo a riff ala Where the Slime Live a Nothing is Not. Scott búcha veľmi technickým spôsobom na rozdiel od Peteho presadzujúceho tradičnejší prístup. Automatická reakcia poslucháčov pri hodnotení novinky je samozrejme porovnávať ju s ich najsilnejšími kultovkami. Takýto prístup musí zákonite viesť k negatívnym záverom. Oveľa lepší prístup je porovnávať novinku s inými súčasnými kapelami, až tak si dokáže poslucháč spraviť triezvejší a objektívnejší obraz. Ak si zoberieme kvantum súčasných sračiek kopírujúcich sa navzájom, vyjde z toho "Kingdoms Disdained" stále pomerne dobre. Hlavná vec, ktorá chýba novinke, je trochu výraznejšia atmosféra, pretože to bola jedna z hlavných súčastí vytvárajúcich silu MA. Nejaké náznaky sa objavujú najmä pri sólach, ale tých je tu veľmi málo, aj to pomerne krátkych. Asi najlepšie sólo príde v deviatej Declaring New Law (Secret Hell), ktoré prekvapujúco ako jediné nepatrí Treyovi, pochádza z pera Vadima a jeho melódia zachádza mierne až do orientálnych úbočí. Tento opus vybočuje od zvyšku asi najviac, trochu pripomína predošlý "I" vďaka jednoduchému tempu a jednoduchým opakujúcim sa riffom. David by mal z neho asi najväčšiu radosť. Ďalšie elementy, ktoré chýbajú z dávnejších dôb, sú atonálne a padajúce riffy, rôzne experimentálne inštrumentálky, sila skladieb a žáner posúvajúce postupy. Samozrejme Trey nehrá žiadne sračky, veselé riffy ani nič komerčné, ale novinka mi príde trochu plytká a chladná, podobne ako posledné albumy Hate Eternal. Väčšinou samé klepačky, rýchle kopáky, žiadne výpady gitár, či bicích, žiadne klávesy, skôr jednoduchšia štruktúra skladieb. Atmosféra bola potlačená do úzadia tak ako to robia moderné US brutal bandy. Týmto sa možno chceli priblížiť k modernejším postupom, čím určite viac vyhoveli novým fans. Tí, ktorí ich sledujú od začiatkov, zrejme až tak nadšení nebudú. Predošlý "I" bol krok mimo, takže ak berieme "K" ako návrat na koľaj a nápravu toho čo bolo zničené, dopadla novinka vynikajúco, to je ten najpozitívnejší aspekt nového materiálu. Ak ho ale berieme z hľadiska vývoja MA a prínosu do DM, tam sa už hodia skôr slová ako stagnácia, alebo regresia. Na druhý krok v podobe ďalšieho vývoja si zrejme budeme musieť počkať až na ďalšom albume, len je na mieste otázka koľko rokov zase budeme čakať.
11/47:43/
8,5        Storm

-----------------------------------------------------------------------------------------

MORBID ANGEL „Kingdoms Disdained“, Silver Lining Music, CD´17, USA

Riffy Traya Azaghtotha boli vždy to, čo robí túto kapelu niečím iným než bežný Death Metal model Obituary, Cannibal Corpse, Death, Deicide, Entombed atd. Mnoho Death Metalových gitaristov si vytvorilo úžasný a jedinečný štýl hrania, komponovania, no Trey bol vždy akoby na druhej strane. Jeho hra bola a je vždy viac magická, atonálnejšia, psychadelickejšia, netypická a preto je aj v Death Metale xy fanúšikov, ktorí jeho spôsob hry nedokázali a ani nikdy nepochopia, prípadne sa im páči maximálne jeden dva albumy, alebo iba niektoré skladby. Na novinke „Kingdoms Disdained“ sa však dejú veci, veci ktoré sú snáď ešte menej pochopiteľné a do Morbid Angel ťažko preniknuteľné. Je jasné, že Trey sa znova nechal inšpirovať ich arcidielom „Formulas Fatal To The Flesh“ a pokúsili sa vytvoriť niečo podobné. Osobne to vidím tak, že so Steveom si povedali, že konkrétne tento album za jeho účinkovania bol najlepším a pokúsia sa nadviazať, alebo aj posunúť ho. Prvé počúvania boli celkom zaujímavé, Trey je znova sám sebou, netlačí na neho Vincent s podivnými experimentmi a hlúposťami. No po mnohonásobnom počúvaní mi niečo v ich hudbe nesedí. Vždy bola ich hudba atonálne harmonická, Trey dokázal aj z disharmonického, alebo psychadelického riffu vytvoriť niečo obludné, silné a nespútané. Na novinke mi príde akoby za tými dobrými riffmi chýbala oná sila, jadro, hĺbka, škaredosť. Na prvé počutie to tam všetko je, pretože sú to jeho typické riffy, ale iba na povrchu. Vo vnútri často zíva prázdnota, lenže pri takomto majstrovi si nikdy nemôžete byť istí ako to myslel a či to takto fakt nemyslel úprimne. Na „Kingdoms Disdained“ cítim najväčšiu prázdnotu, alebo ak chcete čiernu dieru pohlcujúcu všetky metalové uši, ktoré sa pokúsia napojiť svoje vedomie a podvedomie na toto dielo. Harmonicky je všetko veľmi okresané a zatupené, žiadna téma sa príliš neotvára a neexpanduje, práve naopak, pripomína mi decrementum (alebo incrementum), zmršťovanie, zanikanie, alebo doslova samotný zánik. Možno práve toto je inotaj nových Morbid Angel. Dovolím si povedať, že novinku som doteraz počul možno tak 17 krát, no stále sú mi niektoré gitarové témy dosť vzdialené a pochrámané. To, čo prečisťuje toto dielo, sú jednoznačne Steveho vokály a bicie Scotta (mimochodom, keď bol v kapele Pete, jeho hra bola totožná s Treyovými postupmi). Sú to najzrozumiteľnejšie zložky albumu, skladby som si teda začal pamätať hlavne po vokáloch a tempách bicích. V gitarách stále niečo drieme, skrýva identitu, možno to chce počuť aspoň sto krát aby sa dokázal poslucháč lepšie vcítiť do hlbšieho podhubia „Kingdoms Disdained“ a po rokoch tento album otvorí bránu. To, čo spôsobuje túto otupenosť, je minimálna hra s líniami tónov, Trey pred tým často lietal po hmatníku dosť frenetickým spôsobom, dnes mi príde akoby hral v jednotnejších a sterilnejších konfiguráciách. Takto pôsobia jeho riffy omnoho viac chladne, arogantne, povrchnejšie, ale je jasné, že toto bol zámer. Skladby sa tým pádom na seba viac podobajú ako na ktoromkoľvek ich staršom albume, preto je „Kingdoms Disdained“ viac klasickým Death Metalovým albumom, približujúc, alebo klesajúc na úroveň bežnejšieho Death Metalu. Na druhú stranu, nebol by to Trey, keby sem nezakódoval tú nepochopiteľnosť a ťažkosť z počúvania, ako mnoho ľudí nedokázalo ich tvorbu pochopiť v 90tych rokoch, tak toto im viac svetla do tmy neprinesie, skôr naopak. Ešte musím napísať, že Trey na albume oproti minulosti málo experimentuje, kde sú jeho dlhé, komplikované a galakticky mohutné inštrumentálky, ktoré dokázali zachytiť priestor multiverza? Kde sú predlhé a besniace gitarové sóla objavujúce sa ako vesmírne búrky, či podzemné otrasy? Áno, máme tu sóla v skoro každom tracku, stále sú podmanivé a typicky Morbid Angelovské, ale sú príliš krátke a akoby povinné. Aj toto je vec, ktorá robí z „Kingdoms Disdained“ bežný Death Metalový štandard. Jediným impulzom a povedal by som, aj najlepšou skladbou z novinky je predposledná From The Hand of Kings. Tu v niektorých riffoch zachytávam to, čo by som si predstavoval ako Azaghtothov progres, nie však regres, atmosféricky je skladba najzaujímavejšou, najhlbšou a najkomplexnejšou. Práve pred ňou sa nachádzajúca Declaring New Law (Secret Hell) je zas tou najmonotónnejšou jazdou z albumu, tá svojim charakterom pripomína experimentálne bludy z predchádzajúceho hlúpeho albumu, no ale sólo v tejto skladbe, aj keď sa zdá byť jednoduché, je perlou! Čo sa týka bicích, hm, nezávidím Scottovi túto pozíciu, nahradiť takého majstra ako je Pete je nadľudský úkon, jeho hra bola tak komplexná a svojská, že on proti Peteovi pôsobí ako začínajúci bubeník, na druhej strane musím ale jedným dychom dodať, že ma jeho hra presvedčila. Aj keď oproti majstrovi nedosahuje ani 50% úroveň, jeho vklad pre „Kingdoms Disdained“ je zaujímavý a jeho hra štylisticky predbehne väčšinu Death Metalových bicmanov. Nie každý musí s týmto mojim výrokom súhlasiť, no je to môj pohľad na vec, tak trochu sa snaží napodobniť jeho štýl, ale cítiť v tom trochu prvoplánovosť a hlavne hrá omnoho systematickejšie a strojovo. Steve je skvelým záskokom za Vincenta a rozhodne lepšia voľba, myslím, že nikoho luxusnejšieho si dnes nemohli ani dopriať. Jeho prejav je sebavedomý, dominantný, zároveň ho spoznáte v prvom momente a je aj extrémny, barbarsky svojský a hlavne jeho hlas neoddeliteľne patrí medzi silné atribúty Morbid Angel. Zároveň tiež jedným dychom dodávam, že Vincentove pôsobenie v 90tych rokoch bolo tým najlepším, čo mohlo túto legendu postretnúť. Produkcia je dosť podobná albumu „F“, je vylepšená, konzistentnejšia, profesionálnejšia, ale je to čistý „F“. Dosť ma zaujalo ako dokázali takýto sound priniesť v roku 2017, no i tak sa mi viac páčil zvuk model 1998, tam to bola bažina so všetkým. Novinka sa snaží tváriť ako vylepšený „F“, no z hľadiska postupu klesá. Morbid Angel vždy prišli s niečím novým, na každom albume sa posunuli ako hudobne tak aj zvukovo, na „Kingdoms Disdained“ sa vracajú hudobne aj zvukovo a to mi nejde do hlavy. Určite sa nejedná pre mňa o zásadný album tohto roka, ale určite je to lepšia a originálnejšia hudba než väčšina preživších Death Metalových veteránov, snáď až na Incantation a Immolation.
11/47:43/
8                           Mortuary