MUSMAHHU, aký krásny to názov si zvolila táto švédska Death Metalová horda pod vedením Swartadauphuza, ktorý sa podieľal, alebo angažoval v toľkých kapelách ako Demonomantic, Mystik, Summum, Trolldom a podobne. Tento muž nahral všetko čo budete počuť na „Reign of The Odious“ po hudobnej a skladateľskej stránke, iba na vokály si prizval Likperdikarena, s ktorým tiež spolupracoval v Demonomantic. MUSMAHHU je v sumerskej a mezopotámskej mytológii meno pre sedemhlavého hada, v ktorom sa miesia prvky aj leva a vtáka. Je to jedna z trochu mytologických postáv podobného charakteru, ďalšie dve sú Ušumgallu a Bašmu.
No akože na tom MUSMAHHU sú? Pravdupovediac jedná sa o temný a harmonicky ladený Death Metal silne inšpirovaný tradičnou švédskou vetvou, no práve tá pridaná hodnota temna a zla im pridáva na určitom Black Metalovom pocite a ak sa pozorne započúvate, môžete započuť stopy niektorých starších švédskych Black Metalových mohykánov, ale aj starších Behemoth. Všetko je dotiahnuté na slušnej profesionálnej úrovni, gitary sú presné, majú klasický HM2 zvuk, len z neho bolo trochu odobraté na úkor vyzdvihnutia silnejšej temnoty. Preto nemožno čakať až také chrastenie ako napr. pri Entombed, alebo Dismember, no jasne cítiť, že tento zvuk je im základom. Celý album si drží kompaktnú formu a skladby sa príliš od seba neodlišujú, stále majú rovnakú intenzitu, len kde tu sa spomalí, alebo podrží stredné tempo, inak ide o celkom rýchle masakre s klepačkami v pätách. Ak si ich porovnám napr. s kolegami Edge of Sanity, tak Swanövci boli omnoho variabilnejší snáď po všetkých stránkach, disponovali omnoho väčším registrom melodiky, temp, atmosféry, ale aj nápadov. MUSMAHHU nevytvorili úplne zlý album, no osobne si myslím, že ak by vyšiel v prvej polke 90tych rokov, zďaleka by nedosiahol takého enormného úspechu u fanúšikov extrémnej hudby ako stálice, o ktorých sa ani nemusíme zmieňovať. „Reign of The Odious“ na mňa nepôsobí nijakým obzvlášť uchvacujúcim dojmom, aj keď samozrejme uznávam kvality Swartadauphuza ako hudobníka. Vie si všetko kompozične zorganizovať a hlavne dokáže dať nahrávke dobrú homogénnosť, ale aj potrebnú kvalitu. Ide o ortodoxný prístup v Death Metale, násilie si podáva ruku s kontrolovanou brutalitou a skladby fungujú po hudobnej stránke dosť slušne. Je cítiť vízia a zapálenosť tvorcu, počuť to v každej skladbe. Nahraté boli dve gitarové stopy, pričom obe si udržiavajú podobný plameň, alebo tok, sú od seba často odlišné, no v takých intenciách, aby tvorili súdržné harmonické linky. Nemalou mierou sa o tonalitu podieľajú rýchle vyhrávky, či gitarové sóla, ktoré ale nevytŕčajú nad rytmické gitary, skôr sú cítiť z pozadia. Perfektnú prácu si odvádza Likperdikaren za mikrofónom, jeho prejav pôsobí školene a prinajmenšom mám z neho pocit, akoby prišiel z nejakej renomovanej švédskej kapely z 90tych rokov, myslím, že aj on má veľkú zásluhu na dobrom vyznení „Reign of The Odious“. Čo sa ale týka originality, neprináša MUSMAHHU nič podstatné, bude sa páčiť hlavne fanúšikom smrtiaceho umenia a môže osloviť aj niektoré vrstvy čiernych duší pre negatívnu atmosféru. Musím priznať, že po prepočúvaní diela som sa začal už výrazne nudiť pri typicky švédskej melodike, ktorá je krásnym odliatkom toho lepšieho, čo už bolo skomponované a nahraté. Celkom mi prekáža príliš čistý a profi zvuk bicej batérie, nemá vyslovene zlý zvuk, no celú nahrávku prečisťuje a uberá jej vietor z plachiet, ale trochu aj atmosféry. Skladby mi neprídu až tak zaujímavo harmonicky precítené, ak by použil úplne odlišné harmónie, napr. by sa pridala určitá orientálna tonalita, alebo čokoľvek iné, no tieto skvostné severské melódie ma už vážne otravujú.
Novinka MUSMAHHU však určite jedincov inklinujúcich k takémuto štýlu Death Metalu zaujme, pretože obsahuje komplexnosť Death Metalovej nahrávky, má to snáď všetko, čo dobrý švédsky Death Metal má mať. U mňa to už ale príliš nestačí, chce to pridať niečo naviac, nejakú pridanú hodnotu, áno, o tej som písal, temnota ňou určite je, no hudobne skôr lepší priemer.
No akože na tom MUSMAHHU sú? Pravdupovediac jedná sa o temný a harmonicky ladený Death Metal silne inšpirovaný tradičnou švédskou vetvou, no práve tá pridaná hodnota temna a zla im pridáva na určitom Black Metalovom pocite a ak sa pozorne započúvate, môžete započuť stopy niektorých starších švédskych Black Metalových mohykánov, ale aj starších Behemoth. Všetko je dotiahnuté na slušnej profesionálnej úrovni, gitary sú presné, majú klasický HM2 zvuk, len z neho bolo trochu odobraté na úkor vyzdvihnutia silnejšej temnoty. Preto nemožno čakať až také chrastenie ako napr. pri Entombed, alebo Dismember, no jasne cítiť, že tento zvuk je im základom. Celý album si drží kompaktnú formu a skladby sa príliš od seba neodlišujú, stále majú rovnakú intenzitu, len kde tu sa spomalí, alebo podrží stredné tempo, inak ide o celkom rýchle masakre s klepačkami v pätách. Ak si ich porovnám napr. s kolegami Edge of Sanity, tak Swanövci boli omnoho variabilnejší snáď po všetkých stránkach, disponovali omnoho väčším registrom melodiky, temp, atmosféry, ale aj nápadov. MUSMAHHU nevytvorili úplne zlý album, no osobne si myslím, že ak by vyšiel v prvej polke 90tych rokov, zďaleka by nedosiahol takého enormného úspechu u fanúšikov extrémnej hudby ako stálice, o ktorých sa ani nemusíme zmieňovať. „Reign of The Odious“ na mňa nepôsobí nijakým obzvlášť uchvacujúcim dojmom, aj keď samozrejme uznávam kvality Swartadauphuza ako hudobníka. Vie si všetko kompozične zorganizovať a hlavne dokáže dať nahrávke dobrú homogénnosť, ale aj potrebnú kvalitu. Ide o ortodoxný prístup v Death Metale, násilie si podáva ruku s kontrolovanou brutalitou a skladby fungujú po hudobnej stránke dosť slušne. Je cítiť vízia a zapálenosť tvorcu, počuť to v každej skladbe. Nahraté boli dve gitarové stopy, pričom obe si udržiavajú podobný plameň, alebo tok, sú od seba často odlišné, no v takých intenciách, aby tvorili súdržné harmonické linky. Nemalou mierou sa o tonalitu podieľajú rýchle vyhrávky, či gitarové sóla, ktoré ale nevytŕčajú nad rytmické gitary, skôr sú cítiť z pozadia. Perfektnú prácu si odvádza Likperdikaren za mikrofónom, jeho prejav pôsobí školene a prinajmenšom mám z neho pocit, akoby prišiel z nejakej renomovanej švédskej kapely z 90tych rokov, myslím, že aj on má veľkú zásluhu na dobrom vyznení „Reign of The Odious“. Čo sa ale týka originality, neprináša MUSMAHHU nič podstatné, bude sa páčiť hlavne fanúšikom smrtiaceho umenia a môže osloviť aj niektoré vrstvy čiernych duší pre negatívnu atmosféru. Musím priznať, že po prepočúvaní diela som sa začal už výrazne nudiť pri typicky švédskej melodike, ktorá je krásnym odliatkom toho lepšieho, čo už bolo skomponované a nahraté. Celkom mi prekáža príliš čistý a profi zvuk bicej batérie, nemá vyslovene zlý zvuk, no celú nahrávku prečisťuje a uberá jej vietor z plachiet, ale trochu aj atmosféry. Skladby mi neprídu až tak zaujímavo harmonicky precítené, ak by použil úplne odlišné harmónie, napr. by sa pridala určitá orientálna tonalita, alebo čokoľvek iné, no tieto skvostné severské melódie ma už vážne otravujú.
Novinka MUSMAHHU však určite jedincov inklinujúcich k takémuto štýlu Death Metalu zaujme, pretože obsahuje komplexnosť Death Metalovej nahrávky, má to snáď všetko, čo dobrý švédsky Death Metal má mať. U mňa to už ale príliš nestačí, chce to pridať niečo naviac, nejakú pridanú hodnotu, áno, o tej som písal, temnota ňou určite je, no hudobne skôr lepší priemer.
MUSMAHHU „Reign of The Odious“, Iron Bonehead Productions, CD´19, SWE
7/42:51/ 6 Mortuary
7/42:51/ 6 Mortuary
