NECROPHOBIC "Womb of Lilithu", Season of Mist CD ´13, SWE
Okolnosti predchádzajúce vydaniu tohto siedmeho albumu neboli úplne ideálne, možno aj preto dopadol tak ako dopadol a jeho zrod sa predĺžil na dlhé 4 roky, aj keď NECROPHOBIC rozhodne nepatria medzi kapely, ktoré chrlia CDs ako na bežiacom páse. Opustili ich totiž obaja gitaristi a z dvoch nástupcov nakoniec zostal len jeden, Fredrik Folkare (UNLEASHED). Rytmickú gitaru si musel zobrať na plecia vokalista Tobias Sidegard, ktorý však už v dnešnej dobe sedí za mrežami, ale ešte stihol nahrať a naspievať tento materiál. Takisto predchodca "Death To All" získal veľmi vysoké hodnotenia čo ich posunulo pred veľmi náročnú úlohu naplniť vysoké očakávania fans. Nie som si až tak úplne istý že by dokázali tomuto tlaku a nepriazni osudu odolať, kto si na seba veľa navalí, musí počítať s ukrutnou váhou. Album je venovaný pamiatke zakladajúceho člena a gitaristu Davida Parlanda, ktorý zahynul v marci 2013 samovraždou vo veku 42 rokov, asi pol roka pred vydaním tohto opusu. Zo všetkých albumov im však nahral len debut "The Nocturnal Silence", potom odišiel do iných kapiel, alebo sa venoval vlastnému projektu Blackmoon. Hudba na "Womb of Lilithu" pokračuje v rovnakom melodickom štýle Blackened Death Metalu ako minule, ale tentokrát predĺžili jeho časomieru viac než je bežné. Tiež chýbajú nejaké výraznejšie vypalovačky čo musí zákonite viesť u väčšiny ľudí k triezvejšiemu pohľadu na vec. Zdá sa akoby zjemnili a zjednodušili riffy čím sa posunuli trochu bližšie k Black Metalu, predsalen výmena gitaristov sa musela na diele nejako odraziť. Neviem prečo sa snažili materiál tak natiahnuť, zvlášť pri takých udalostiach aké ich postihli, takéto rozhodnutie vedie k úspešnému výsledku len vo výnimočných prípadoch. Jediné 2 skladby, ktoré by mohli kandidovať na najväčších reprezentantov, by mohli byť Furfur vďaka agresívnemu ťahu v strednom tempe, alebo Opium Black so vsuvkami čistých vokálov bývalého vokalistu Amorphis menom Pasi Koskinen. Takýto ťah by som od týchto černokňažníkov nikdy nečakal, ale na prekvapenie tam celkom sadol a pôsobí ako určité spestrenie. Spolu s veľmi melodickými sólami, ktoré akoby patrili skôr do jemnejších štýlov, alebo uhladeným zvukom nepôsobí CD až takým ortodoxným dojmom ako predchodca, to bola ešte zhudobnená čierna omša. Ktovie akú krv im dodá nový vokalista Anders Strokirk, či bude pokračovať v nastolenom trende, alebo ich vráti naspäť do temnej doby. Pravdepodobnejšia je druhá možnosť pretože on je ten, kto naspieval ich najkultovejší debut "The Nocturnal Silence". Určite už nedosiahnu jeho kvality, ale Anders ich môže aspoň vrátiť tam kam patria.
14/68:31/ 7,75 Storm
www.facebook.com/necrophobic.official
Okolnosti predchádzajúce vydaniu tohto siedmeho albumu neboli úplne ideálne, možno aj preto dopadol tak ako dopadol a jeho zrod sa predĺžil na dlhé 4 roky, aj keď NECROPHOBIC rozhodne nepatria medzi kapely, ktoré chrlia CDs ako na bežiacom páse. Opustili ich totiž obaja gitaristi a z dvoch nástupcov nakoniec zostal len jeden, Fredrik Folkare (UNLEASHED). Rytmickú gitaru si musel zobrať na plecia vokalista Tobias Sidegard, ktorý však už v dnešnej dobe sedí za mrežami, ale ešte stihol nahrať a naspievať tento materiál. Takisto predchodca "Death To All" získal veľmi vysoké hodnotenia čo ich posunulo pred veľmi náročnú úlohu naplniť vysoké očakávania fans. Nie som si až tak úplne istý že by dokázali tomuto tlaku a nepriazni osudu odolať, kto si na seba veľa navalí, musí počítať s ukrutnou váhou. Album je venovaný pamiatke zakladajúceho člena a gitaristu Davida Parlanda, ktorý zahynul v marci 2013 samovraždou vo veku 42 rokov, asi pol roka pred vydaním tohto opusu. Zo všetkých albumov im však nahral len debut "The Nocturnal Silence", potom odišiel do iných kapiel, alebo sa venoval vlastnému projektu Blackmoon. Hudba na "Womb of Lilithu" pokračuje v rovnakom melodickom štýle Blackened Death Metalu ako minule, ale tentokrát predĺžili jeho časomieru viac než je bežné. Tiež chýbajú nejaké výraznejšie vypalovačky čo musí zákonite viesť u väčšiny ľudí k triezvejšiemu pohľadu na vec. Zdá sa akoby zjemnili a zjednodušili riffy čím sa posunuli trochu bližšie k Black Metalu, predsalen výmena gitaristov sa musela na diele nejako odraziť. Neviem prečo sa snažili materiál tak natiahnuť, zvlášť pri takých udalostiach aké ich postihli, takéto rozhodnutie vedie k úspešnému výsledku len vo výnimočných prípadoch. Jediné 2 skladby, ktoré by mohli kandidovať na najväčších reprezentantov, by mohli byť Furfur vďaka agresívnemu ťahu v strednom tempe, alebo Opium Black so vsuvkami čistých vokálov bývalého vokalistu Amorphis menom Pasi Koskinen. Takýto ťah by som od týchto černokňažníkov nikdy nečakal, ale na prekvapenie tam celkom sadol a pôsobí ako určité spestrenie. Spolu s veľmi melodickými sólami, ktoré akoby patrili skôr do jemnejších štýlov, alebo uhladeným zvukom nepôsobí CD až takým ortodoxným dojmom ako predchodca, to bola ešte zhudobnená čierna omša. Ktovie akú krv im dodá nový vokalista Anders Strokirk, či bude pokračovať v nastolenom trende, alebo ich vráti naspäť do temnej doby. Pravdepodobnejšia je druhá možnosť pretože on je ten, kto naspieval ich najkultovejší debut "The Nocturnal Silence". Určite už nedosiahnu jeho kvality, ale Anders ich môže aspoň vrátiť tam kam patria.
14/68:31/ 7,75 Storm
www.facebook.com/necrophobic.official
