NECROPHOBIC „Pesta“, Century Media Records, EP ´17, SWE

Po nudnej tragédii zvanej „Womb of Lilithu“ sa zdá, že NECROPHOBIC znova chytili druhý dych a myslím, že ak budú pokračovať v tejto línii ako nové EP „Pesta“ o budúcnosť týchto Švédov sa nemusíme obávať. Novinka síce obsahuje len 2 skladby, ale môžem s čistým svedomím povedať, že ide o majstrovsky skomponované bomby! NECROSPHOBIC sa samozrejme časom vyvíjali, všetky ich nahrávky doteraz boli špičkové a skoro by som si až dovolil napísať, že čím staršie, tým lepšie a výživnejšie. Tým ale nechcem povedať, že by napr. „Death To All“ bol ich najslabším dielom, vôbec nie. Už to bolo trochu iné, ešte omnoho viac melodickejšie a myslím, že tu mal na nich vplyv už aj klasický Heavy Metal, no album to bol ako remeň. Posledný album však veľa fanúšikov sklamal, výmena vokalistu aj gitaristov si vyžiadala svoju daň, dnes tu máme v gitarovej línii oboch pôvodných gitaristov, ktorí nahrali ešte „Death To All“, ale aj mnoho predošlých materiálov. Novinka mi dokonale zlynčovala ušné bubienky a do duše vniesla černotu a zlo aké v prípade NECROPHOBIC bolo už dávno potrebné. EP vlastne ponúka len jednu novú skladbu a to Pesta. Wow, musím napísať, že skladba je nádherná a pôsobivá, funguje v nej pravá mágia tejto kultovej bandy a zároveň je návratom do ich štýlu 90tych rokov! Riffy sú v každom prípade niečo ako spŕška napalmu v horúci deň, melodicky vybrúsené do najposlednejšieho detailu, návrat k ich koreňom a dych berúcej atmosfére. Ústredné gitarové motívy sa šplhajú pomyselnou špirálou po priamej línii hore a vpred, ponúkajú majstrovský rukopis s pravou Death / Black Metalovou charizmou a táto ich tvár je silná. Je úplne cítiť návrat legendárneho gitarového dua Sebastiana Ramstedta a Johana Bergebäcka. Oni sú pre NECROPHOBIC niečo ako Glen Tipton a K. K. Downing, alebo by som mohol menovať ďalšie Metalové dvojice šesťstrunového pekla. Už od prvých vybrnkávaných akustických tónov až do posledného rezania strún ide všetko v najlepšom duchu. Skladba má neuveriteľný ťah, priam až epický priebeh v mnohých momentoch, typický NECROPHOBIC feeling starej školy a atmosféru, ktorú môžeme žmýkať v litroch posadnutej a zoškvarenej krvi. Navyše sóla, ktoré sú popretkávané skladbou, sú niečo fantastické, harmonicky dokonale vytvarované a nasmerované ako jadrové hlavice na ciel, ktorému už dopredu niet pomoci. Mám sa ešte ďalej rozplývať nad touto vecou? Nový vokalista Anders Strokirk do seba nasal všetko potrebné čo má pravý vokalista NECROPHOBIC mať, dobrú výslovnosť, zrozumiteľnosť, dobre vbehnutie do kompozičného toku riffov a devastujúcich bicích a hlavne silnú osobitosť, ktorá je dnes už fakt skôr jedinečnou záležitosťou a možno aj archaickým prežitkom. Druhá vec Slow Asyphxiation pochádza z ich druhého dema rovnomenne nazvaného „Slow Asphyxiation“ z roku 1990! Aký poklad a temné chvenie, síce refrén sa tu opakuje možno až príliš, ale skladba má cenu zlata. V skladbe sa nachádza aj krásne hutné riffovanie na spôsob najstarších Slayer, perfekcionistické sóla a o skladbe môžem povedať podobné ako o skladbe predošlej. Tu vidno ako sa obe skladby na seba podobajú a ponúkajú úplne rovnakú kvalitu, pritom sa jedná o ich najnovšiu a jednu z najstarších skladieb aké skomponovali. EP je určite skvelým darčekom pre všetkých ortodoxných fanúšikov pravého a nefalšovaného švédskeho Death / Blacku, priama jazda do útrob pekla.