„Proti blbosti i bohové bojují marně.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Mnoho klasických švédskych Death Metalových, alebo Death / Black kapiel z 90tych rokov už buď nefunguje, tie čo fungujú už často nedokážu vytvoriť tak kvalitné diela ako vo svojich divokých začiatkoch a potom tu máme sortu kapiel, z radu reunionových. Tie zväčša končia ako slabý odvar, no snaha sa tiež počíta. NECROPHOBIC je stálica Death / Blackového pekla, ktorá tu pevne stojí už od roku 1989, pre mňa osobne je táto kapela tým, čo nahrádza obrovskú čiernu dieru po legende Dissection! NECROPHOBIC si prešli už všelijakým peklom, či už hudobným, alebo personálnym, no to, s čím prišli v roku 2018, s tým počítal asi málokto. Takto kvalitný materiál dokážu dnes zo starých švédskych kapiel priniesť snáď už len mohykáni Unleashed a Nefilheim z môjho pohľadu, preto sa na ich novinky tak neskutočne teším, ale zabúdať by sa nemalo ani na Unanimated, ktorí tiež vedia poriadne roztočiť koleso ohňa.
Po predošlom, nie úplne ideálne spracovanom albume „Womb of Lilithu“, ktoré mi prišlo zbytočne dlhé, prekomplikované, s nie tak silným ťahom na skladbu ako takú, so slabšími sólami, produkciou atd., to už vyzeralo s NECROPHOBIC všelijako. Nie že by ten album bol vyslovene sračka, ale od kapely tohto kalibru som čakal niečo omnoho viac. Novinka „Mark of The Necrogram“ je dôkazom, že keď sa znova spoja staré sily po čase, môže prísť k niečomu unikátnemu a výnimočnému a to nový album rozhodne je. Popri písaní recenzie samozrejme počúvam novinku a musím napísať, že práve mi po rukách behajú totálne zimomriavky, hrá skladba Lamashtu. Tie zimomriavky mi ale behajú z celého albumu, pretože tu naozaj funguje nie len hudobná, ale aj atmosférická a spirituálna rovina, toto je album, ktorý je viac než len obyčajným dobrým albumom. Skladby sú skomponované tak geniálne, že v mnohých momentoch dokonca prekonávajú ich najlepšie dielo „Nocturnal Silence“. Príde mi to akoby kapela vykonala nejaký rituál, psychicky sa dala dokopy, a všetky sily čo doteraz mali, ešte viac znásobili, odoslali do vesmíru a odtiaľ prišla inšpirácia. Gitarové duo Sebastian Ramstedt a Johan Bergeback (obaja ex Nefilheim, Black Trip, V.O.J.D.) sú spolu s dvojicou Tomas Olsson a Fredrik Folkare snáď najlepším extrémnym gitarovým tandemom, aké sa teraz vo Švédsku nachádza. Ich gitarové kreácie spolu tak kooperujú, že by bolo hriechom ich rozdeliť od seba. Ich model je nastavený Heavy Metalovo, podobne skvele fungujú aj tandemy mnohých Heavy Metalových legiend, kedy obaja gitaristi sú majstrami. Nebudem tu opisovať jednotlivé skladby, pretože táto recenzia by skončila na pokraji záujmu pre jej dĺžku, môžem snáď len doplniť, že skladby z „Mark of The Necrogram“ patria jednoznačne medzi to najlepšie, čo tento rok vyšlo. Vyšperkovaný je každý jeden moment, každý riff je tak chytľavý a mocný, pritom krásne všetky na seba nadväzujú a spolu s výhravkami a gitarovými sólami tvoria premyslené kompozície vhodné ako dokonalá ukážka symbiózy Black a Death Metalu. Hm, asi moja recenzia vyznieva príliš nekriticky a zaujato, ale fakt si neviem pomôcť vysloviť čo i len malú kritiku pre tento majstrovský kúsok. Dobre, dajme tomu, že Requiem For A Dying Sun je vec, ktorá sa tak trochu vymyká z celého konceptu, nemá tak agresívne riffovanie, je viac epická a možno by sa viac uplatnila na predošlom albume, no i tak má svoju magickú silu a hĺbku. Tak trochu narúša rozbehnutú mohutnú valiacu sa silu z ostatných skladieb, no niečo podobné funguje aj na Heavy Metalových albumoch, kde skoro vždy príde na pomalšiu baladickejšiu skladbu. Niektoré riffy mi sakra pripomínajú nové smerovanie Unleashed, iné zas poukazujú na inšpiráciu starými Dissection, cítiť aj, ako som spomínal, závany NWOBHM, ale aj čierne riffovanie typické pre 90te roky, no NECROPHOBIC sú určite sami sebou a nepotrebujú nikoho kopírovať. Netuším kde chodia títo hudobníci na tak dokonale vymakané melodické linky, dokonca sú zahraté tak neuveriteľne, že každý fanúšik tejto legendy musí stáť nehybne ako socha pri takejto kvalite.
NECROPHOBIC zachovali všetky prvky a zákonitosti, ktoré ich vždy aj charakterizovali, kapela bola vždy rozpoznateľná medzi stovkami inými a ich rukopis im už nikto nevezme. Tým ale nechcem povedať, že by sa chlapi nikam neposunuli, stačí si porovnať ich staré albumy s novinkou, dnes sa mi zdajú ešte precíznejší a dôslednejší. Ich krv stále vrie vo víre temných harmónií, tečú s dokonalým prúdom mohutných lavín z hôr pomätenej svätyne aby tak roztočili súkolie beštiálnosti v rovinách mohutných krás a hlbín.
NECROPHOBIC „Mark of The Necrogram“, Century Media Recrods, CD´18, SWE


10/48:14/ 9,75                                              Mortuary


http://necrophobic.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]