Večný problém NILE pretrváva dodnes. Tak ako má väčšina DM spolkov problém s bicmanom, NILE sú typickí zase absenciou basáka a to už od dôb "Annihilation of the Wicked" kedy ich opustil Jon Vesano, ktorý sa mimochodom objavil na predošlom albume ohľadom výpomoci s vokálmi. Doteraz si basovku nahrávajú sami, konkrétne Karl a Dallas. Horšie je to ale naživo, preto si prizvali mladého osvetľovača zo svojho US turné, volá sa Brad Parris a do kapely vraj priniesol mladú energiu. V zostave, ktorá nahrávala album, teda nenastala žiadna zmena, iba sa rozhodli, že tentokrát nahrajú novinku vo svojom vlastnom štúdiu aby nemuseli pozerať na čas, mohli sa viac sústrediť na hudbu a viac sa s ňou pohrať.
Keďže predošlým albumom chceli ukázať že vedia hrať aj technicky a čisto, presne ako som predpokladal, teraz sa vrátili k svojmu pôvodnému zámeru. Chceli nahrať antitechnický DM s dôrazom na ťažkosť, intenzitu a chytľavosť aby boli skladby silnejšie a zapamätateľnejšie. Zvuk samozrejme zhutnili a pridali na brutalite, no nie zas tak veľmi ako na starých albumoch. Okrem techniky ubrali aj melodiku a všetky svoje typické orientálne prvky, či medziintrá. Ak na predošlom počine nebol jediný pomalý opus, teraz ich tu máme až tri, dokonca v každej jednej skladbe máme aspoň jedno spomalenie alebo ťažké riffy. Tieto pomalé sekvencie minule dosť chýbali, predsa len je to ich typický prvok, ktorý potrebujú aby bola ich hudba dostatočne heavy a variabilná. Podobne ako pri "Amongst the Catacombs of Nephren-Ka", aj teraz odpália svoju nálož prekvapivo bez nejakého intra najväčšou hitovkou Call to Destruction. Je to samozrejmosť, keďže text tejto skladby pojednáva o vyšinutých činoch Islamistov, ktorí ničia všetky historické stavby staršie než Islám. Keby tak Karl pri písaní tohto textu len tušil, že práve v dobe vydania CD bude zničený chrám Bela (Temple of Baal) v Sýrii, ktorý je už len minulosťou. Začína veľmi rýchlym náporom hnevu a v strede prejde do ťažkého krvilačného spomalenia s atmosférickým sólom. Obaja vokalisti sa tiež vrátili ku klasickému growlingu a gutturálnemu hrmeniu, dokonca ani žiadne čisté vokály nemáte šancu nájsť. Ďalej by som vypichol titulnú skladbu What Should Not Be Unearthed, ktorá patrí k najdlhším, najhrozivejším a zároveň najpomalším, prerušovanú len pár klepačkami. Je výkladnou skriňou tohto materiálu keďže v nej zhrnuli všetko čo majú v rukáve. Rýchlejšia Evil to Cast Out Evil je ako stvorená na živú prezentáciu so silným refrénom a netypickým sólom pre NILE. Materiál ukončuje veľmi dlhá To Walk Forth from Flames Unscathed, ktorá patrí tiež k tým pomalším, je nepredvídateľná a s drastickými zmenami.
Na jednej strane ubrali NILE techniku aj sa vzdali kryštalicky čistého zvuku, ale na druhej strane tiež zredukovali melodiku a rôzne epické, či orientálne prvky čo je dosť zvláštny krok z hľadiska atmosféry. Čiže oproti predošlému záseku je na rovnakej úrovni aj napriek tomu, že mal čistý zvuk a technické zameranie. Trochu tu chýbajú tie občasné čisté vokály, alebo viac tajomných zborových chorálov. Jediné, čo ich zachraňuje, je špinavšia produkcia, zopár sól, vyhrávok a jediná akustická inštrumentálka. S určitosťou ale môžem povedať, že takmer vo všetkých aspektoch je iný než predchodca a svoju vysokú pozíciu si drží pevne v rukách.
Keďže predošlým albumom chceli ukázať že vedia hrať aj technicky a čisto, presne ako som predpokladal, teraz sa vrátili k svojmu pôvodnému zámeru. Chceli nahrať antitechnický DM s dôrazom na ťažkosť, intenzitu a chytľavosť aby boli skladby silnejšie a zapamätateľnejšie. Zvuk samozrejme zhutnili a pridali na brutalite, no nie zas tak veľmi ako na starých albumoch. Okrem techniky ubrali aj melodiku a všetky svoje typické orientálne prvky, či medziintrá. Ak na predošlom počine nebol jediný pomalý opus, teraz ich tu máme až tri, dokonca v každej jednej skladbe máme aspoň jedno spomalenie alebo ťažké riffy. Tieto pomalé sekvencie minule dosť chýbali, predsa len je to ich typický prvok, ktorý potrebujú aby bola ich hudba dostatočne heavy a variabilná. Podobne ako pri "Amongst the Catacombs of Nephren-Ka", aj teraz odpália svoju nálož prekvapivo bez nejakého intra najväčšou hitovkou Call to Destruction. Je to samozrejmosť, keďže text tejto skladby pojednáva o vyšinutých činoch Islamistov, ktorí ničia všetky historické stavby staršie než Islám. Keby tak Karl pri písaní tohto textu len tušil, že práve v dobe vydania CD bude zničený chrám Bela (Temple of Baal) v Sýrii, ktorý je už len minulosťou. Začína veľmi rýchlym náporom hnevu a v strede prejde do ťažkého krvilačného spomalenia s atmosférickým sólom. Obaja vokalisti sa tiež vrátili ku klasickému growlingu a gutturálnemu hrmeniu, dokonca ani žiadne čisté vokály nemáte šancu nájsť. Ďalej by som vypichol titulnú skladbu What Should Not Be Unearthed, ktorá patrí k najdlhším, najhrozivejším a zároveň najpomalším, prerušovanú len pár klepačkami. Je výkladnou skriňou tohto materiálu keďže v nej zhrnuli všetko čo majú v rukáve. Rýchlejšia Evil to Cast Out Evil je ako stvorená na živú prezentáciu so silným refrénom a netypickým sólom pre NILE. Materiál ukončuje veľmi dlhá To Walk Forth from Flames Unscathed, ktorá patrí tiež k tým pomalším, je nepredvídateľná a s drastickými zmenami.
Na jednej strane ubrali NILE techniku aj sa vzdali kryštalicky čistého zvuku, ale na druhej strane tiež zredukovali melodiku a rôzne epické, či orientálne prvky čo je dosť zvláštny krok z hľadiska atmosféry. Čiže oproti predošlému záseku je na rovnakej úrovni aj napriek tomu, že mal čistý zvuk a technické zameranie. Trochu tu chýbajú tie občasné čisté vokály, alebo viac tajomných zborových chorálov. Jediné, čo ich zachraňuje, je špinavšia produkcia, zopár sól, vyhrávok a jediná akustická inštrumentálka. S určitosťou ale môžem povedať, že takmer vo všetkých aspektoch je iný než predchodca a svoju vysokú pozíciu si drží pevne v rukách.
NILE "What Should Not Be Unearthed", Nuclear Blast Records CD´15, USA
10/50:03/ 9 Storm
https://www.facebook.com/nilecatacombs
10/50:03/ 9 Storm
https://www.facebook.com/nilecatacombs
