V dobe keď vyšiel tento debutový album, Death Metal bol všeobecne na ústupe, svoj najväčší vrchol mal už dávno za sebou a originalita sa vytrácala niekam do podzemných hlbín. Práve NILE priniesli posledné väčšie zemetrasenie na DM poli, kedy preniesli do svojej produkcie autentické egyptské motívy. Niečo podobné už predtým spravili aj NOCTURNUS na svojom singli "Nocturnus", ale NILE sa priblížili k pyramídam tak blízko, že nepripravený poslucháč by uveril, že pochádzajú priamo z Káhiry. Práve k NOCTURNUS mali hudobne asi najbližšie a určite boli pre NILE hlavným inšpiračným zdrojom. K tomu pridali ešte viac brutality, dajme tomu od SUFFO, atmosféru vygradovali na maximum a vznikol z toho fenomenálne originálny materiál, ktorý ich vyniesol do púštnych výšin. Toto bol ich jediný album v klasickej zostave Sanders, Hammoura, Spires. Neskôr sa k nim pridal Dallas Toler-Wade a zostava sa začala pomaly obmieňať, tak ako je to u US kapiel častým zvykom.
Nie len že samotná hudba bola geniálne skomponovaná, ale pridanú hodnotu im dali aj rôzne zborové vokály, klávesy, agonické zariekania, akustické vyhrávky, gongy, intrá, nehovoriac o feelingových sólach. Často použili vojnové pochodové tempá na navodenie bojovej nálady. Kanadskí NECRONOMICON sa zameriavali skôr na mystickú stránku Egypta, kdežto NILE na jeho brutálnu náturu. Neskôr sa táto atmosféra už pomaly vytrácala v prospech technickému prevedeniu, ale vždy si niečo zachovali, tu bola na svojom vrchole, ak nepočítam predošlé EP "Festivals of Atonement" s rovnako mohutnou atmosférou. Všetci traja členovia sa zapojili do spevu aby bol materiál čo najpestrejší, pohybujúc sa od najhlbších growlingov, cez šepot až po tie najagresívnejšie revy. Pete Hammoura mení často tempá, ale väčšinou sa pohybuje v tých rýchlejších, s množstvom klepačiek. Jediný pomalší opus je Stones of Sorrow. NILE majú najväčšiu silu práve v pomalých skladbách, úsekoch, pretože vtedy sú skurvene heavy a zarezávajú sa hlboko pod kožu, vtedy cítiť krutosť a páľavu starovekého Egypta najviac. Často si berú inšpiráciu aj z Black Metalu využívajúc vysoké tremolá kombinované klepačkami. Zaujímavé je hlavne nazvučenie bicích, ktoré majú nabasované kopáky aj rytmičák. Síce to postráda potrebný kontrast, ale dynamiky majú aj na rozdávanie. Podobe mali nazvučené bicie aj BROKEN HOPE na prvých dvoch albumoch. Pôsobí to veľmi brutálne až inhumánne, a o to im určite šlo, v tej dobe častý jav pri brutálnejších kapelách. Na rozdiel od BROKEN HOPE majú ale aj gitary veľmi masívny zvuk a spolu tak vytvárajú deštrukčnú silu. Napr. skladba Smashing the Antiu sa nesie od začiatku do konca v klepačkových tempách, len v strede sa objaví krátke spomalenie. Keďže tu nebola technika ešte tak vyvinutá ako neskôr, mohli si dovoliť takýto zvukový extrém a špinavú surovosť. Vzhľadom na povahu hudby ani nemohli zvoliť lepšie riešenie. Všetky skladby sú pomerne krátke, v priemere okolo 3 minút, ale o nejakej sterilite a monotónnosti nemôže byť ani reč, z minima dokázali vyťažiť maximum. Už len názvy skladieb sú tak silné, že vyvolávajú na chrbte povestný egyptský mráz. Majú tak silnú imaginárnu schopnosť, že poslucháča prenesú priamo do deja starovekého Egypta a všetky tie krvavé krutosti vidí priamo pred očami. "Amongst.." by sa dal označiť aj ako soundrack k jednej významnej epoche dejín ľudstva. Napr. intro ku skladbe Ramses Bringer of War pochádza z Holstovho diela Planéty, presnejšie z časti Mars, keďže Mars je planéta vojny.
Názov albumu smeruje k Lovecraftovmu dielu The Outsider. Nephren-Ka bol totiž egyptský faraón, ktorého neopísateľný kult uctievania postihol takmer všetky egyptské nahrávky. Katakomby, v ktorých bol pochovaný, sú spomínané v mnohých Lovecraftových poviedkach. "Amongst" má významné postavenie v umeleckej histórii kapely, je to míľnik, ktorý vyryl ich status ako jedna z najväčších nádejí DM. Síce neskôr dosiahli oveľa vyšších technických levelov, ale tá pravá podstata bola odhalená práve tu a to je tá najťažšia časť práce každej kapely, prísť s niečím originálnym alebo aspoň svojským, technika je už len otázka cvičenia. NILE pochopili silné stránky žánru lepšie než väčšina a to sa počíta.
Nie len že samotná hudba bola geniálne skomponovaná, ale pridanú hodnotu im dali aj rôzne zborové vokály, klávesy, agonické zariekania, akustické vyhrávky, gongy, intrá, nehovoriac o feelingových sólach. Často použili vojnové pochodové tempá na navodenie bojovej nálady. Kanadskí NECRONOMICON sa zameriavali skôr na mystickú stránku Egypta, kdežto NILE na jeho brutálnu náturu. Neskôr sa táto atmosféra už pomaly vytrácala v prospech technickému prevedeniu, ale vždy si niečo zachovali, tu bola na svojom vrchole, ak nepočítam predošlé EP "Festivals of Atonement" s rovnako mohutnou atmosférou. Všetci traja členovia sa zapojili do spevu aby bol materiál čo najpestrejší, pohybujúc sa od najhlbších growlingov, cez šepot až po tie najagresívnejšie revy. Pete Hammoura mení často tempá, ale väčšinou sa pohybuje v tých rýchlejších, s množstvom klepačiek. Jediný pomalší opus je Stones of Sorrow. NILE majú najväčšiu silu práve v pomalých skladbách, úsekoch, pretože vtedy sú skurvene heavy a zarezávajú sa hlboko pod kožu, vtedy cítiť krutosť a páľavu starovekého Egypta najviac. Často si berú inšpiráciu aj z Black Metalu využívajúc vysoké tremolá kombinované klepačkami. Zaujímavé je hlavne nazvučenie bicích, ktoré majú nabasované kopáky aj rytmičák. Síce to postráda potrebný kontrast, ale dynamiky majú aj na rozdávanie. Podobe mali nazvučené bicie aj BROKEN HOPE na prvých dvoch albumoch. Pôsobí to veľmi brutálne až inhumánne, a o to im určite šlo, v tej dobe častý jav pri brutálnejších kapelách. Na rozdiel od BROKEN HOPE majú ale aj gitary veľmi masívny zvuk a spolu tak vytvárajú deštrukčnú silu. Napr. skladba Smashing the Antiu sa nesie od začiatku do konca v klepačkových tempách, len v strede sa objaví krátke spomalenie. Keďže tu nebola technika ešte tak vyvinutá ako neskôr, mohli si dovoliť takýto zvukový extrém a špinavú surovosť. Vzhľadom na povahu hudby ani nemohli zvoliť lepšie riešenie. Všetky skladby sú pomerne krátke, v priemere okolo 3 minút, ale o nejakej sterilite a monotónnosti nemôže byť ani reč, z minima dokázali vyťažiť maximum. Už len názvy skladieb sú tak silné, že vyvolávajú na chrbte povestný egyptský mráz. Majú tak silnú imaginárnu schopnosť, že poslucháča prenesú priamo do deja starovekého Egypta a všetky tie krvavé krutosti vidí priamo pred očami. "Amongst.." by sa dal označiť aj ako soundrack k jednej významnej epoche dejín ľudstva. Napr. intro ku skladbe Ramses Bringer of War pochádza z Holstovho diela Planéty, presnejšie z časti Mars, keďže Mars je planéta vojny.
Názov albumu smeruje k Lovecraftovmu dielu The Outsider. Nephren-Ka bol totiž egyptský faraón, ktorého neopísateľný kult uctievania postihol takmer všetky egyptské nahrávky. Katakomby, v ktorých bol pochovaný, sú spomínané v mnohých Lovecraftových poviedkach. "Amongst" má významné postavenie v umeleckej histórii kapely, je to míľnik, ktorý vyryl ich status ako jedna z najväčších nádejí DM. Síce neskôr dosiahli oveľa vyšších technických levelov, ale tá pravá podstata bola odhalená práve tu a to je tá najťažšia časť práce každej kapely, prísť s niečím originálnym alebo aspoň svojským, technika je už len otázka cvičenia. NILE pochopili silné stránky žánru lepšie než väčšina a to sa počíta.
NILE "Amongst the Catacombs of Nephren-Ka", Relapse Records CD ´98, USA
11/33:07/ - Storm
https://www.reverbnation.com/nile
11/33:07/ - Storm
https://www.reverbnation.com/nile
